sta1157mi

Najsmutnejší dátum, čo sa týka dejín zákonodarstva na Slovensku, je 9. september 1941. V tento deň vstúpil do platnosti tzv. Židovský kódex, alebo v právnickej terminológii Nariadenie o právnom postavení Židov pod číslom 198/1941 Slovenského zákonníka. Nariadenie, ktoré s konečnou platnosťou zavŕšilo osud takmer 5% vtedajších obyvateľov Slovenska.

Glorifikovanie Slovenskej republiky z rokov 1939-1945 a často nezakryté snahy po ospravedlňovaní, ba volaní po rehabilitácii vtedajších politických prominentov, nachádzajú živnú pôdu u časti obyvateľov Slovenska. Som presvedčený, že mladí ľudia, ktorí sa hlásia k týmto tendenciám sú veľmi slabo, alebo vôbec nie sú informovaní o Slovenskej republike. Nie je potrebné moralizovať, ani obviňovať,  ale je nutné priblížiť „zákonnú“ formu, ktorá umožňovala spustiť do chodu obludnú mašinériu masových deportácií židovského obyvateľstva Slovenska. Od marca do októbra 1942 to bolo skoro 58 000 slovenských Židov, z ktorých vojnu prežilo veľmi málo a v období od septembra 1944 do apríla 1945 ďalších asi 14 000. V roku 1939 žilo na Slovensku celkom 90 000 Židov.

Často sa argumentuje tým, že slovenská vláda robila tieto opatrenia voči židovskému obyvateľstvu pod silným tlakom nacistického Nemecka, a že sa transportovalo aj z iných krajín Európy. O tlaku Nemcov na „konečné riešenie židovskej otázky“ na Slovensku nikto nepochybuje. Nesporné však je, že s iniciatívou k deportáciám vyšla slovenská strana v dobe, keď na to ešte nacisti neboli pripravení. Cynizmus, s akým sa odôvodňovalo transportovanie celých rodín (Tukovi sa videlo nekresťanské, aby sa rodiny rozdeľovali), tiež o niečom hovorí. Slovensko bolo prvou neokupovanou krajinou, ktorá deportácie vykonala. Deportácie z ostatných krajín priamo riadili Nemci, pretože tieto boli pod nacistickou nadvládou a domáce vlády nemali fakticky nijaké právomoci. Napriek tomu napr. Dáni svojich židovských spoluobčanov zachraňovali. Aj pri známej nacistickej konferencii vo Wansee, kde bol schválený plán na likvidáciu Židov nacisti konštatovali, že satelitné štáty Nemecka súhlasia s deportáciami svojich Židov žijúcich na území ríše, a len slovenská vláda prejavila starostlivosť v tom smere, že žiadala, aby majetok po týchto rodinách bol predisponovaný na Slovensko.

Politickí predstavitelia Slovenska v rokoch 1939-1945 vždy nezabudli proklamovať svoju samostatnosť, ich zodpovednosť za deportáciu a následnú likvidáciu Židov je preto nesporná. „Konečné riešenie židovskej otázky“ na Slovensku preto musíme nazvať pravým menom. V slovníku cudzích slov toto slovo nájdete po G – genocída.

Tento neprávny akt samozrejme bolo najskôr potrebné „právne“ pripraviť. Slúžili na to desiatky nariadení a zákonov, ktoré boli publikované v Slovenskom zákonníku z rokov 1939-1945 a schválil ich slovenský snem. Nie každý má samozrejme možnosť a čas sa oboznámiť s ich obsahom. Dovolím si na tomto mieste upozorniť na niektoré ich najzávažnejšie časti a nechám na čitateľovi samotnom, aby si urobil vlastný úsudok.

Slovenský štát mal za sebou len mesiac svojej existencie, keď pod číslom 63/1939 vstúpilo v platnosť Vládne nariadenie zo dňa 18. apríla 1939 o vymedzení pojmu žida a usmernení počtu židov v niektorých slobodných povolaniach. Prvý paragraf hovorí:

„Za žida sa pokladá bez ohľadu na pohlavie a štátnu príslušnosť:

1. kto je, alebo bol izraelitského vierovyznania, i keď po 30. októbri 1918 prestúpil na niektorú kresťanskú vieru,
2. kto je, alebo bez konfesie a pochádza aspoň z jedného rodiča izraelitského vierovyznania,
3. kto pochádza z osoby, uvedenými pod bodmi 1 alebo 2 (vyjmúc takého potomka, ktorý sám prestúpil na niektorú kresťanskú vieru pred 30. októbrom 1918),
4. kto uzavrel po dni účinnosti tohto nariadenia manželstvo s osobou, uvedenou pod bodmi 1 až 3, po dobu trvania tohto manželstva,
5. kto po dni účinnosti tohto nariadenia žije s osobou uvedenou pod bodmi 1 až 3, v mimomanželskom spoločenstve, ako aj potomkovia, splodení v takomto spoločenstve.

Výnimky v prípadoch zvláštneho zreteľa hodných stanoví vláda.“

Nariadenie ďalej stanovovalo, že počet židovských advokátov v rámci príslušnej komory nesmie byť vyšší ako 4% jej členov a môžu zastupovať len stránku – Žida. Židia nesmeli vykonávať funkciu verejného notára, redaktorské práce mohli vykonávať len v židovských novinách a časopisoch. Za porušenie týchto nariadení boli stanovené prísne tresty.

Ďalšie zákazy výkonu povolania Židmi stanovovalo Vládne nariadenie zo dňa 24. apríla 1939 o vylúčení židov z verejných služieb zverejnené pod číslom 74/1939 Sl. z. Toto nariadenie zakazovalo zamestnávať Židov štátu, verejným samosprávnym korporáciám a verejným ustanovizniam. Židia nesmeli byť znalcami, odhadcami, tlmočníkmi, sudcami – laikmi a ani funkcionármi verejných ustanovizní. Udeľovanie výnimiek z tohto nariadenia bolo v kompetencii jednotlivých ministrov. Dňa 26. júna pod číslom 145/1939 Sl. z. bolo publikované Vládne nariadenie o vylúčení židov z práv na verejné lekárne a o usmernení počtu židovských zamestnancov v lekárňach, ktoré znovu okliešťovalo možnosti zamestnávania Židov na Slovensku. Podľa tohto nariadenia boli Židom odnímané lekárne, ktorých boli vlastníkmi a oni niesli všetky náklady až do odovzdania lekárne novému majiteľovi. Počet Židov – zamestnancov lekární sa znovu stanovoval na 4 percentá. Pod číslom 147/1939 Sl. z. z 21. júna 1939 vyšlo Vládne nariadenie o súpise poľnohospodárskych nehnuteľností vo vlastníctve židov. Zákon nariaďoval súpis uvedeného majetku u všetkých súkromníkov, obchodných a komanditných spoločností, spoločností s ručením obmedzeným a spolkov, u ktorých buď polovica vedenia, alebo polovica majetku bola v židovských rukách. Nariadenie sa pritom vzťahovalo aj na Židov – cudzích štátnych príslušníkov, ak podliehal § 1 vládneho nariadenia č. 63/1939. Týmto zákonom sa začali robiť prvé kroky k následnej arizácii v poľnohospodárstve. Onedlho nasledovala rasová čistka v slovenskej armáde a to v zmysle Vládneho nariadenia o úprave vojenskej povinnosti židov č. 150/1939 Sl. z. zo dňa 21. júna 1939. Nariaďovalo sa v ňom preradenie všetkých Židov (vždy v zmysle Vl. nar. 63/1939 Sl. z.) dôstojníkov, rotmajstrov aj mužstvo z vojenskej prezenčnej služby do osobitných pracovných útvarov. Zaradenie sa týkalo aj záložníkov. Zároveň nariadenie stanovovalo zákaz nosenia uniformy a používania vojenských hodností mimo doby zaradenia do pracovných útvarov. Následne boli v zmysle Vládneho nariadenia o usmernení počtu židov vo výkone lekárskej praxe (č. 184/1939 Sl. z. z 25. júla 1939) postihnutí 4§-nou klauzulou lekári. V tomto prípade však musel rezort zdravotníctva siahnuť „z dôvodov nevyhnuteľnej potreby, verejného záujmu“ k udeľovaniu výnimiek vo väčšom rozsahu, pretože na Slovensku bol nedostatok lekárov, a tak bol dobrý aj židovský lekár. Vládnym nariadením o obmedzení uplatnenia, alebo vymáhania požiadavok advokátov-židov (č. 193/1939 Sl. z. z 21. augusta 1939) boli znevýhodnení advokáti – Židia voči nežidom, ktorí boli ich dlžníkmi, čím sa značne sťažila advokátska prax aj u tých Židov, ktorí ju mohli vykonávať. Ten istý deň bolo pod č. 197/1939 Sl. z. prijaté nariadenie, ktoré doplňovalo vládne nariadenie č. 147/1939 Sl. z. o súpise poľnohospodárskych nehnuteľností. Posledným protižidovským nariadením v roku 1939 bolo Vládne nariadenie o úprave vojenskej povinnosti židov č. 230/1939 z 19. septembra 1939, ktoré zrušilo nariadenie č. 150/1939 Sl. z., no bolo vlastne len jeho novelizovanou obmenou.

Aplikácia spomenutých nariadení bola zložitá, pretože Židia zastávali významné funkcie v celom aparáte a hlavne v organizáciách a profesiách, v ktorých bola ich činnosť zákonmi obmedzená, alebo úplne zakázaná. Svedčí o tom aj nariadenie č. 7/1940 Sl. z., ktorým sa predlžovala lehota vládneho nariadenia č. 74/1939 Sl. z. Komplikované bolo aj prípadné dôchodkové zabezpečenie prepustených Židov, pretože v tejto dobe sa ešte reálne neuvažovalo o ich odsune. Tieto problémy malo riešiť nariadenie s mocou zákona o odškodnení židov, prepustených zo štátnych a verejných služieb č. 40/1940 Sl. z. z 21. februára 1940. Toto nariadenie však stanovovalo veľmi nízke odstupné, alebo uplatnenie nároku na odpočivné platy. Problémy spôsobovalo po odvolaní bývalých židovských majiteľov aj prevádzkovanie podnikov, ako aj nezáujem o ich prevádzkovanie zo strany ich bývalých majiteľov. Dochádzalo preto k zastaveniu prevádzky podnikov, čo spôsobovalo nemalé problémy slovenskému hospodárstvu. Aby sa zamedzilo zastavovaniu činnosti a prevádzky, bolo 3. apríla 1940 pod číslom 93/1940 Sl. z. schválené Nariadenie s mocou zákona o zákaze neodôvodneného zastavenia provozu židovských podnikov, ktoré stanovovalo kompetencie na zastavenie a určovalo vysoké peňažné tresty a 6 mesačnú stratu slobody za porušenie tohto nariadenia. Ďalšie obmedzenia hospodárskej činnosti Židov na Slovensku priniesol Zákon o židovských podnikoch a židoch zamestnaných v podnikoch z 25. apríla 1940 pod č. 113/1940 Sl. z. V zmysle jeho prvého paragrafu odsek 1 „židom a židovským sdruženiam sa zakazuje preberať, alebo znovu zriaďovať priemyselné, obchodné a živnostenské podniky (závody) a nadobúdať živnostenské oprávnenia akéhokoľvek druhu“ a zároveň v paragrafe 2 odsek 1 „židia a židovské sdruženia môžu scudziť, zaťažiť a prenajať (prepachovať) nehnuteľnosti, práva na nehnuteľnosti, hospodárske podniky (závody), akcie, kmeňové vklady, kuksy, závodné a iné podiely a previesť nájomné (pachtovné) práva tohto druhu len s osobitným písomným povolením.“ Zákon upresňuje, ktoré podniky sú židovské a v paragrafe 7 ukladá povinnosť takéto podniky označiť nápisom „židovský podnik“. Židia tak fakticky prestali disponovať vlastným majetkom. Na tento zákon nadväzovalo nariadenie o židovských podnikoch z 30. novembra 1940 č. 303/1940 Sl. z. Tu snáď stačí odcitovať § 5, kde sa hovorí: „Ústredný hospodársky úrad môže cieľom vylúčenia Židov a židovských sdružení zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života nariadiť:

a/ likvidáciu židovského podniku,

b/ prevod podniku Žida, alebo židovského sdruženia na nežida, alebo nežidovské   sdruženie, ktorého sa Žid nezúčastní, za likvidačnú hodnotu podniku,

c/ prevod podniku Žida na nežidovské sdruženie, ktorého sa Žid-prevoditeľ zúčastní, za obecnú hodnotu podniku…“

Postupné úplné vylučovanie Židov z hospodárskeho a spoločenského života teda pokračovalo.

V máji 1940 pod číslom 130/1940 Sl. z. vyšlo nariadenie, ktoré ukladalo Židom a Cigánom (používam dobové označenie – pozn. S.M.) povinné vykonávanie prác v prospech obrany štátu v rozsahu dvoch mesiacov v roku. Všetky výdavky s tým spojené niesli Židia sami. Židom bolo zamedzené aj vymáhanie dlžôb od nežidov a to v zmysle Zákona o dočasnej úprave exekúcií a konkurzov, zavedených na návrh židov (č. 163/1940 zo 7. júla 1940). Všetky dražby a konkurzy, kde veriteľom bol Žid a dlžníkom „nežidovská fyzická osoba“ sa odkladali na čas po 31. auguste 1942. Ak veriteľ nepodal návrh na dražbu ani šesť mesiacov po tomto dátume „nariadi súd z úradnej moci výmaz poznámky dražby v pozemkovej knihe“. Takto postupne dozrieval čas na zákony, ktoré by úplne zbavili Židov možnosti podnikania a umožnili široké arizácie ich majetku. Významným krokom bolo v tomto smere vydanie Nariadenia s mocou zákona o súpise židovského majetku (č. 203/1940 z 30. augusta 1940). Židia mali svoj majetok vykázať do 16. septembra 1940 u príslušného obecného notariátu. Za nedodržanie ustanovení tohto nariadenia hrozil trest vo výške až 5 rokov odňatia slobody. Zákony a nariadenia však siahali nielen do hospodárskej sféry.  Ďalšie snahy smerovali k zamedzeniu prístupu ku vzdelaniu. Túto oblasť riešilo Nariadenie s mocou zákona o úprave niektorých právnych pomerov Židov vo veciach školstva a vzdelania, kde stačí citovať odsek 1 v 1. paragrafe: „Židia sa vylučujú z akéhokoľvek štúdia na všetkých tuzemských školách a učebných ústavoch, okrem škôl ľudových“. Nariadenie obsahovalo ešte ďalšie obmedzenia, ktoré napríklad neumožňovali nostrifikáciu vysvedčení získaných v cudzine a podobne. Toto nariadenie bolo zrušené nariadením č. 255/1940 z 11. októbra 1940, ktoré ešte viac zužovalo možnosti štúdia židovských občanov Slovenska. Zákon o výkupe nehnuteľností, na exekučnej dražbe Židmi kúpených (č. 213/1940 Sl. z. z 3. septembra 1940) umožňoval pôvodným majiteľom odkúpiť naspäť už vydraženú nehnuteľnosť za pôvodnú cenu, nerešpektujúc pritom výdaje, ktoré vznikli opravami a údržbou objektu. Ďalej nasledovalo obmedzenie pohybu mimo hraníc Slovenska a to prijatím Nariadenia o povinnosti Židov odovzdať cestovné pasy (č. 215/1940 Sl. z. zo 14. septembra 1940). Malo sa tak stať do 8 dní od platnosti nariadenia. Odblokovanie Židov z hospodárskeho života dospelo tak ďaleko, že bol vydaný Ústavný zákon, ktorým sa vláda splnomocňuje, aby činila opatrenia vo veciach arizácie. Týmto zákonom bola vláda poverená, aby robila všetky opatrenia, preto:

„a/ aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho života,

b/ aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov“.

Židia nemali nárok ani na vedenie motorových vozidiel, a ak nejaké vlastnili, museli mať šoféra nežida, čo im ukladalo nariadenie č. 216/1940 Sl. z. z 12. septembra 1940. Na zaistenie arizácií bol nariadením 222/1940 Sl. z. zo 16. septembra zriadený Ústredný hospodársky úrad, ktorý podliehal priamo predsedovi vlády. Proti jeho rozhodnutiu neexistovala možnosť odvolania sa. Ústrednému hospodárskemu úradu podliehala aj Ústredňa Židov, ktorá bola zriadená nariadením č. 234/1940 Sl. z. z 26. septembra. Zároveň s jej vznikom boli zrušené všetky ostatné židovské organizácie a ich majetok prešiel na Ústredňu, ktorá sa stala jediným zástupcom židovského obyvateľstva na Slovensku. Jej činnosť a výstavbu jej štruktúr určoval Ústredný hospodársky úrad (ÚHÚ). Právomoci ÚHÚ voči židovskému obyvateľstvu sa naďalej prehlbovali. Jeho výslovný súhlas bol potrebný na akékoľvek nakladanie s majetkom Židov a židovských združení, ako to ukladali nariadenia č. 234/1940 z 28. septembra a 304/1940 Sl. z. z 30. novembra. Po odstavení Židov z hospodárskeho života bolo samozrejme potrebné zaistiť fungovanie ich podnikov, údržbu zabavených nehnuteľností a pod. Za týmto účelom bolo potrebné zákonne doriešiť už predtým uzákonené inštitúcie dôverníkov a dočasných správcov v rôznych druhoch podnikov a majetkových podstát. Riešili to nariadenia: č. 197/1940 Sl. z. zo 17. augusta, č. 244/1940 Sl. z. zo 4. októbra a č. 314/1940 Sl. z. z 11. decembra. V zmysle týchto nariadení sa pôsobnosť v rozhodovaní preniesla z Ministerstva hospodárstva na novovzniknutý Ústredný hospodársky úrad. Nariadenie č. 314/1940 Sl. z. pritom ukladalo, že „dôverníkom – dočasným správcom – môže byť mravne zachovalý slovenský občan, ktorý má najmenej 24 rokov  a  p o d ľ a  m o ž n o s t i (podčiarkol S. M.) aj príslušné odborné vzdelanie a znalosti“. Nariadenia vymedzovali presne povinnosti dôverníkov a dočasných správcov, ako aj majiteľov takýchto podnikov, hlavne voči ÚHÚ. Posledné nariadenie zároveň rušilo obidve predchádzajúce. Týmto sa fakticky zavŕšilo oddelenie židovského obyvateľstva od akéhokoľvek možného hospodárskeho rozhodovania. Na Slovensku sa tak začala vytvárať silná skupina obyvateľstva, ktorá bola sociálnou príťažou. K tomu, aby sa táto situácia ešte prehĺbila, prispelo Nariadenie o zamestnávaní Židov (č. 256/1940 Sl. z. z 11. októbra), ktoré bolo zmenené a doplnené nariadením č. 305/1940 Sl. z. z 30. novembra. Podľa znenia týchto nariadení „zamestnávať Žida v hocijakom služobnom, pracovnom, alebo učebnom pomere možno len po udelení povolenia“. Zároveň tieto nariadenia Židov zbavovali aj niektorých práv, ktoré vyplývali z pracovného pomeru, alebo boli inak zákonne dané aj po rozviazaní pracovného pomeru. Nariadenia o zamestnávaní Židov, o zbavení ich majetku a rozhodovacieho práva o ňom, znamenali asi toľko, že na Slovensku vznikla skupina ľudí bez majetku a bez možnosti získať zamestnanie a skôr či neskôr sa muselo stať jablkom sváru riešenie ich využitia, alebo zbavenia sa. (…Uvalenie dočasného správcovstva na domy Židov riešilo nariadenie z 11. októbra 1940 pod číslom 254/1940 Sl. z.) Samozrejme, že okrem nehnuteľného majetku, tu boli ešte iné druhy majetku. Tieto riešilo Nariadenie o židovských viazaných účtoch a úschovách č. 271/1940 Sl. z. z 18. októbra a Nariadenie o obmedzení výberov z vkladov a účtov Židov 272/1940 Sl. z. z 25. októbra. Na základe nich mohli byť všetky platby v prospech Židov, židovských podnikov a združení, ale aj nežidovských manželov a manželiek, poukazované len na viazané účty, aj to len u vybraných peňažných ústavov. Tak isto museli všetky svoje účastiny, kuksy, pevne zúročiteľné hodnoty a cenné papiere uložiť do depozitu týchto peňažných ústavov a to najneskôr do 8 dní po ich nadobudnutí. Všetky prevody potom boli možné len so súhlasom ÚHÚ. Zároveň hotovostné výbery pre vlastnú potrebu boli uvedeným skupinám ľudí obmedzené na sumu 1 000 korún v týždni. Súpis všetkých týchto vkladov si od sporiteľne vyžiadal takisto ÚHÚ. Ďalším nariadením týkajúcim sa správy židovského majetku bolo Nariadenie s mocou zákona o odbornej správe lesných oddelených majetkov vo vlastníctve Židov č. 273/1940 Sl. z. z 11. októbra, ktoré už boli Židom odobrané. V sociálnej oblasti boli Židia postihnutí aj Nariadením s mocou zákona o zastavení štátneho príspevku k dôchodkom z verejnoprávneho poistenia Židom vydané pod č. 291/1940 Sl. z. 8. novembra. Nariadenie je krátke a strohé a samotný jeho názov vystihuje jeho nehumánnu podstatu. Okrem toho, že existovali majetkové podstaty riešené nariadeniami č. 271 a 272, bolo potrebné podľa vtedajšej vlády kontrolovať aj financie, ktoré mali Židia v hotovosti. Nariadenie o povinnosti Židov ukladať peňažné hotovosti na vkladné knižky č. 293/1940 Sl. z. z 8. novembra riešilo aj túto otázku. Podľa tohto nariadenia boli Židia povinní uložiť všetky peniaze nad hodnotu 3 000 korún na osobu. Nenormálnosť majetkových vzťahov, ak znovu použijem rasistický termín, medzi Židom a nežidom, pričom výraz nežid je viac ako zaujímavý, prehĺbilo aj Nariadenie o povinnosti Židov vrátiť zisk, nadobudnutý odpredajom nehnuteľnosti, kúpených na exekučnej dražbe vydané pod číslom 313/1940 Sl. z. z 30. novembra. Podľa tohto nariadenia bol „Žid povinný na žiadosť nežida vydať zisk nadobudnutý odpredajom nehnuteľnosti, kúpenej na exekučnej dražbe, vedenej proti nežidovi“. Týmto sa teda stali vymáhateľnými finančné položky z takýchto dražieb až 32 rokov dozadu od vydania nariadenia, čiže od vzniku Československej republiky. Ďalším protižidovským nariadením v roku 1940, bolo Nariadenie o dôverníkoch a dočasných správcoch v židovských priemyselných, obchodných a remeselných podnikoch vydané pod číslom 314/1940 Sl. z., ktoré v podstate doriešilo túto problematiku a posledným v tomto roku bolo Nariadenie o niektorých opatreniach v obore priamych daní, dane z obratu, dávky z majetku a prírastku na majetku a poplatkov u židovských daňových a poplatkových subjektoch (č. 315/1940 Sl. z.), ktoré len prehĺbilo neprávosť vo finančných otázkach uplatňovanú voči Židom, ktorým toto nariadenie rušilo všetky premlčacie lehoty, a dane a poplatky mohli byť od nich vymáhané a to aj bez udania dôvodu.

Nie všetky nariadenia a zákony boli aplikované do praxe v pôvodne uzákonenom termíne a bolo ich potrebné predlžovať. Toto bolo aj účelom nariadenia č. 18/1941 Sl. z., ktoré predlžovalo platnosť nariadenia č. 282/1940 a zaoberalo sa obmedzením exekúcií židovských podnikov. Platnosť tohto nariadenia bola predĺžená ešte raz nariadením č. 128/1941 Sl. z. až do konca roka 1941. Po zákaze výkonu niektorých povolaní Židom, ako som to uviedol vyššie, nasledovalo ďalšie nariadenie č. 23/1941 Sl. z. o nútenom predaji lekárskych a zubotechnických nástrojov, prístrojov, zariadení a pomôcok Židov. K týmto núteným odpredajom dochádzalo na základe rozhodnutí ÚHÚ. Sám tento úrad mal v podstate neobmedzené právomoci, a s narastajúcou majetkovou perzekúciou židovského obyvateľstva, vzrastala úmerne aj jeho agenda. Úrad mal však tú výhodu, že mohol na prechodnú dobu zamestnať odborníkov z iných podnikov a inštitúcií. Zákonne mu táto možnosť plynula z Nariadenia o povinnosti uvoľňovať zamestnancov pre Ústredný hospodársky úrad – č. 43/1941 Sl. z. z 13. marca 1941. Uvoľnenie pracovníka pre potreby ÚHÚ bolo povinné u verejných korporácií a ustanovizní na dobu jedného roka, u súkromníkov to bolo na pol roka. Nasledujúce nariadenie č. 44/1941 Sl. z. bolo doplnkom k ustanoveniam paragrafu 6 nariadenia č. 210/1940 Sl. z. a týkalo sa dočasných správcov židovských domov. Ďalším doplňujúcim a pozmeňujúcim bolo nariadenie č. 52/1941 Sl. z. Menili a dopĺňali sa ním ustanovenia paragrafu 5 zákona č. 213/1940 Sl. z. Týkalo sa výkupu nehnuteľností, ktoré Židia kúpili na exekučnej dražbe. Nedokonalosť právnych nariadení a zákonov zameraných proti Židom, ktoré boli prijímané narýchlo sa prejavila aj v Nariadení, ktorým sa dopĺňa nariadenie o židovských podnikoch, doplnené bolo v paragrafe 15 nariadenia č. 303/1940 Sl. z. V zmysle nariadenia č. 57/1941 Sl. z. ÚHÚ určoval aj výšku nákladov na revízie a hodnotu židovských a arizovaných podnikov, pričom nariadenie ukladalo, že všetky tieto náklady znášal majiteľ podniku. Znamenalo to teda, že nielen o podnik protiprávne prišiel, ale ešte navyše znášal aj náklady s tým spojené. Nariadenie o niektorých opatreniach v obore priamych daní u židovských daňových subjektov rušilo smerom k Židom a židovským združeniam niektoré ustanovenia zákona č. 226/1936 Zb. z. a n. a nariadenia č. 160/1939 o daňových odvodoch, čím ich samozrejme znevýhodňovalo. Disponibilita židovského obyvateľstva so svojimi peňažnými vkladmi a hotovosťami bola už obmedzená nariadeniami, ktoré som uviedol v predchádzajúcej časti. Daňové odvody zasa podliehali zmenám v predchádzajúcom nariadení. V súvislosti s nakladaním s finančnými prostriedkami je však dôležité najmä Nariadenie o obmedzení Židov nakladať s peňažnými hotovosťami, cennými papiermi a drahokamami uverejnené 21. augusta 1941 pod číslom 194/1941 Sl. z. Tak, ako bolo už uzákonené v predchádzajúcich nariadeniach, mohli Židia ukladať svoje financie len na viazané účty, pričom normálne výbery v hotovosti neboli možné. V depozitoch určených peňažných ústavov museli uložiť v podstate všetky svoje cennosti. Na ilustráciu tu odcitujem aspoň časť § 16, ktorý Židom zakazoval disponovať vyššou sumou v hotovosti „než ktorá:

a/ zodpovedá ich životnej miere a životnej miere ich rodiny, najviac však Ks 1000 na jednu osobu,

b/ je potrebná na prevádzku podniku alebo výkon povolania, najviac však vo výške 5% obratu, docieleného v poslednom roku.“

Toto nariadenie bolo posledným krokom na ceste k vydaniu nariadenia č. 198/1941 Sl. z. známeho aj pod názvom Židovský kódex, ktoré doviedlo absurdné, ale zároveň hrôzostrašné protižidovské zákonodarstvo k dokonalosti, ktorá sa mohla rovnať snáď len so smutne známimi Norimberskými zákonmi. K tomuto nariadeniu sa však vrátim podrobnejšie na inom mieste. Nariadenie č. 93/1941 Sl. z. upravovalo vykonávanie pozemkovej reformy na židovských poľnohospodárskych nehnuteľnostiach. Pomerne prísne peňažné tresty, alebo väzenie od jedného do dvadsať dní hrozilo podľa Nariadenia č. 111/1941 Sl. z. tomu, kto Židovi odovzdal do prenájmu, alebo užívania byt na úkor nežida. Nariadenie sa pritom vzťahovalo aj na niektoré prípady tohto druhu, ktoré boli právne uzatvorené pred dňom jeho platnosti, čo bolo 9. júna. Židovi samozrejme neprislúchala žiadna náhrada škody v prípade už uzatvorenej nájomnej zmluvy. V zmysle nariadenia č. 128/1941 Sl. z. sa do konca roka predlžovala lehota ustanovení paragrafov 2 a 3 nariadenia č. 282/1940 Sl. z. a nasledujúce Nariadenie č. 129/1941 Sl. z., ktorým sa mení a doplňuje nariadenie o židovských podnikoch v podstate prinášalo len zmeny nariadenia č. 303/1940 Sl. z. a to v paragrafoch 6, 11, 14, 15, 16, 20 a 22. Z hľadiska ďalšieho obmedzenia práv Židov na Slovensku bolo dôležité Nariadenie o vylúčení Židov z verejných služieb, o ich odškodnení a o úprave niektorých personálnych pomerov štátnych a verejných zamestnancov – Židov a ich pozostalých č. 143/1941 Sl. z. z 28. júna 1941. Nariadenie určovalo, že Žid nemohol byť zamestnaný v žiadnom služobnom pomere so štátom. V § 1 ods. 2 sa hovorilo „Žid nesmie byť ustanovený za znalca, odhadcu, tlmočníka, sudcu-laika, konkurzného správcu, vnúteného správcu v súdnom alebo inom konaní, poručníka, opatrovníka, alebo vôbec funkcionára akýchkoľvek štátnych, verejnoprávnych územných, alebo záujmových korporácií a ustanovizní, vyjmúc ustanovenie za poručníka a opatrovníka pre poručenca, alebo opatrovanca – Žida.“ Povolenie výnimky mal v právomoci príslušný minister, ktorý ju aj mohol kedykoľvek zrušiť. Na toto nariadenie v určitom zmysle nadväzovalo Nariadenie č. 153 zo 4. júla 1941 o pracovnej povinnosti Židov. V § 1 sa hovorilo: „Židia vo veku od 18 do 60 rokov sú povinní konať práce, ktoré im prikáže Ústredný úrad práce“ a následne v § 2: „Prácami vykonávanými podľa tohto nariadenia sa nezakladá pracovný /služobný/ pomer a osoby ich vykonávajúce nepodliehajú verejnoprávnemu poisteniu“. Diskriminácia židovského obyvateľstva Slovenska bola prehĺbená aj ďalšími článkami tohto nariadenia. Ďalšie obmedzenie voľného nakladania so židovským majetkom prinieslo nariadenie č. 186/1941 Sl. z. Týmto nariadením bol zriadený aj Fond pre podporu vysťahovalectva Židov. Nariadenie ukladalo, že akékoľvek manipulácie s majetkom v hodnote nad 500 korún u Židov podliehalo písomnému povoleniu ÚHÚ. Zároveň ukladalo, že všetky židovské združenia a všetci Židia sú povinní polovicu svojich vkladov poukázať v prospech vznikajúceho Fondu. Tým sa prehĺbila viazanosť židovských vkladov a ešte viac sa obmedzila možnosť manipulovať s financiami, alebo vkladmi Židov a ich združení. Rasová segregácia židovského obyvateľstva sa tiež naďalej prehlbovala, o čom svedčí aj Nariadenie č. 192 z 21. augusta 1941 o zákaze prijímania nežidovských osôb do židovských nemocníc a liečebných ústavov. V nariadení sa povoľovala jediná výnimka a to v prípade poskytnutia prvej pomoci. Vyvrcholením protižidovského zákonodarstva bolo prijatie Nariadenia č. 193 zo dňa 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, známe aj pod názvom Židovský kódex. Pre zjednodušenie budem používať všeobecný názov kódex. Na celkom 41 stranách kódex zhŕňal dovtedajšie protižidovské zákonodarstvo do jediného právne záväzného nariadenia, a vo svojom závere z tohto dôvodu aj rušil väčšinu dovtedy platných nariadení. Kódex mal deväť častí a celkom 270 paragrafov. Nariadenie začínalo všeobecnými ustanoveniami, ktoré riešili hlavne otázku vymedzenia pojmu Žid, židovský miešanec, židovské združenie, alebo iný druh židovského podniku. V prvej časti, prvá hlava riešila otázky evidencie židovského obyvateľstva, druhá ukladala spôsoby jeho označenia. V ďalších hlavách sa riešili otázky obmedzení v manželstve a mimomanželského pohlavného styku, vylúčenia z volebného práva a verejnoprávnych funkcií, nespôsobilosti k verejným službám a vykonávaniu niektorých slobodných povolaní (kódex zakazoval Židom vykonávať funkcie verejných notárov, advokátov, civilných inžinierov), ďalej to bol zákaz výkonu lekárskej a zverolekárskej praxe, lekárnickej praxe a tým aj zamedzenie práva na lekáreň. Siedma hlava prvej časti ukladala Židom pracovnú povinnosť, obmedzovala výrazne ich osobnú slobodu, keď bez predchádzajúceho príkazu mohli byť u Židov vykonávané osobné a domové prehliadky, nemali právo na listové tajomstvo a svoje listy museli označovať židovskou hviezdou, nemali právo vybrať si bydlisko, ktoré im mal právo určiť ÚHÚ. V nasledujúcej hlave boli obmedzené práva Židov ohľadom spolkového a zhromažďovacieho práva, ako aj v oblasti tlačovej slobody. V tejto súvislosti snáď postačí citácia § 34 ods. 2: „Židia /židovské sdruženia/ nesmú mať nijaký ani periodický, ani neperiodický časopis. Časopis, slúžiaci ich záujmom, nesmie vydávať ani nik iný“. Hlava deviata sa týkala obmedzenia ich liturgie, vzdelania, školstva a kultúry. Nesmeli označovať svoje svätyne, boli im zakazované rituálne porážky. Židovské deti mohli navštevovať iba určené školy, nesmeli študovať na vysokých školách. Ďalšie časti boli venované zamestnávaniu. V § 43 ods. 1 sa hovorilo: „zamestnávať Žida v hocakom služobnom, pracovnom, alebo učebnom pomere možno len po udelení povolenia“. V ďalšej hlave boli obmedzenia o možnostiach právneho zastupovania a zákaz intervencií v prospech Židov. Posledná hlava tejto časti ďalej obmedzovala Židov v držbe zbrane, možnosti lovu rýb, zamedzovala vedenie vozidla, obmedzovala slobodu cestovania aj vnútri štátu, ako aj vycestovania. Druhá časť kódexu riešila majetkovoprávne postavenie Židov. Židia tu boli obmedzovaní v nadobúdaní vecných práv a živnostenských oprávnení, vo voľnosti nakladať s vlastným majetkom. V podobnom duchu bola riešená aj disponibilita s peňažnými vkladmi, hotovosťami, cennými papiermi apod., a to v duchu, o ktorom som už hovoril pri predchádzajúcich nariadeniach, ktoré sa zaoberali touto otázkou. Ako sa uvádzalo v § 78 ods. 1: „Židia nesmú mať v držbe obrazy, sochy, busty význačných národných a štátnych dejateľov. Taktiež nesmú mať štátne znaky, vlajky a zástavy“. Žid mohol v zmysle § 79 kedykoľvek dostať výpoveď z bytu, mohli byť kedykoľvek zrušené arendálne zmluvy. Vylúčenie Židov z verejného života je predmetom tretej časti. Týka sa tak vylúčenia z verejných služieb v zmysle, v akom som už uviedol v predchádzajúcich nariadeniach, ako aj riešenia náhrad a odpočivných platov, ktoré boli zákonne oklieštené. Ďalšia hlava sa zaoberala podrobne vylúčením Židov z lekárskej praxe a z oprávnenia civilných inžinierov, lekárnických koncesií a prevodov lekární. Z hľadiska majetkovoprávneho bola veľmi dôležitá štvrtá časť kódexu, ktorá hneď v úvode riešila súpis židovského majetku, v ďalšej časti sa riešili otázky nehnuteľností, ktoré Židia nadobudli v dražbách. Bývalým majiteľom, ak boli nežidia, nariadenie umožňovalo, aby ich naspäť vykúpili za pôvodnú cenu a Židom bolo uložené akýkoľvek zisk nadobudnutý pri predaji nehnuteľnosti na exekučnej dražbe vrátiť. Pozemková reforma na židovských poľnohospodárskych nehnuteľnostiach bola riešená v kódexe v podstate rovnako, ako v nariadení č. 93/1941 Sl. z. Nasledujúca hlava podrobne riešila prevody židovských podnikov, ako aj prevody iných nehnuteľností, u ktorých sa uvádzalo: „Nehnuteľný majetok Židov a židovských združení stáva sa dňom, ktorý určí vláda vyhláškou v Slovenskom zákonníku vlastníctvom slovenského štátu“. Piata časť stručne a nadmieru vecne uzákoňovala existenciu Fondu pre podporu vysťahovalectva, a časť nasledujúca podrobne riešila otázky správy židovského majetku. O funkciách dočasných správcov, dôverníkoch a formách dočasnej správy som už hovoril dostatočne podrobne v predchádzajúcej časti. Kódex len predchádzajúce nariadenia s malými korekciami a doplnkami zhrnul. Nasledujúca ôsma časť riešila daňové otázky a rôzne formy poplatkov. Posledné štyri časti zahŕňali rozličné formy výnimiek, možnosti odvolaní, lehoty platnosti a nakoniec záverečné ustanovenia, ktoré rušili veľkú časť predchádzajúcich ustanovení. Z týchto častí stojí za pozornosť § 252, v ktorom sa hovorí: Proti rozhodnutiam /opatreniam a pod./ vydaným podľa tohto nariadenia sa nepripúšťa sťažnosť na Najvyšší správny súd – okrem prípadov uvedených v §§ 3, 5 a 167 ods. 3“. V súčasnosti veľmi diskutovaný, hlavne v otázke zodpovednosti dr. Jozefa Tisu za deportácie židovského obyvateľstva zo Slovenska, je § 255 a preto ho odcitujeme celý:   

„1/ Prezident republiky môže udeliť oslobodenia z ustanovení tohto nariadenia.

2/ Oslobodenia môžu byť úplné, alebo čiastočné a možno ich viazať podmienkami.

3/ Oslobodenia možno kedykoľvek odvolať.“

Toľko teda nariadenie č. 198/1941 Sl. z., ktoré aj podľa vyjadrení vtedajšej ľudáckej tlače, si v ničom nezadalo so známymi Norimberskými zákonmi, ba ľudáci a najmä gardisti, sa hrdo bili do pŕs, že kódex ich v mnohom predčil. Najprísnejšie protižidovské zákony uzreli svetlo sveta. Aj nariadenie č. 199/1941 Sl. z. sa zaoberalo židovskou otázkou a týkalo sa mimoriadnej dávky zo židovského majetku. Na základe tohto nariadenia podliehal židovský majetok podľa súpisu jednorazovej mimoriadnej dávke vo výške 20%, ktorá boli splatná v piatich rovnakých dvojmesačných splátkach. Stručná a strohá bola Vyhláška vlády Slovenskej republiky zo dňa 30. októbra 1941 o prechode vlastníctva niektorých židovských nehnuteľností na slovenský štát, ktorá mala jediný paragraf tohto znenia: „Nehnuteľný majetok Židov a židovských združení – vynímajúc nehnuteľný majetok, ktorý treba považovať za poľnohospodársku nehnuteľnosť, alebo majetkovú podstatu podnikov a lekární /§§ 151, 167 až 190 a 102 až 109 nar. Č. 198/1941 Sl. z./ – stáva sa dňom 1. novembra 1941 vlastníctvom slovenského štátu /Ústredný hospodársky úrad/.“ Posledným protižidovským zákonom v roku 1941 bol Zákon o niektorých otázkach penzijného poistenia Židov – súkromných zamestnancov vo vyšších službách, ktorý výrazne obmedzoval práva Židov na zvýšenie dávok a vylučoval ich z poistenia na vyššie dávky. Druhá polovica roku 1941 priniesla „tvrdší“ postup voči židovskému obyvateľstvu na Slovensku, zrejmý hlavne po známych slovensko-nemeckých rokovaniach v Salzburgu koncom júla 1940.

„Riešenie židovskej otázky“ na Slovensku vstúpilo na prahu roku 1942 do svojej poslednej fázy, ktorú predstavovali priame deportácie Židov do koncentračných a likvidačných táborov nacistov. Židovské obyvateľstvo, zbavené všetkých práv a majetku, stálo na okraji spoločnosti a tí, čo pripravovali deportácie dosiahli, čo chceli. Židia sa stali nepohodlným príveskom spoločnosti, ktorého sa bolo treba rýchlo zbaviť. Nie je preto divné, že prvým protižidovským zákonom prijatým v roku 1942 pod číslom 68 bol Ústavný zákon zo dňa 15. mája 1942 o vysťahovaní Židov, ktorý jednoznačne hovoril, že „snem Slovenskej republiky sa uzniesol na tomto ústavnom zákone: § 1 Židov možno vysťahovať z územia Slovenskej republiky“. Je paradoxné, že fakticky už jeden a pol mesiaca bol tento stav skutočnosťou. Prvý transport židovského obyvateľstva z územia Slovenska odišiel zo železničnej stanice Poprad už 25. marca 1942. Zákon sa teda omeškal. V neprávnom štáte vec vcelku normálna. Ďalšie paragrafy zákona uvádzali, koho sa transportovanie netýka. Napriek rôznym výnimkám, vydávaným hlavne v prospech štátu a nie v prospech židovského obyvateľstva, transportovanie sa týkalo väčšiny Židov, žijúcich na Slovensku. Samozrejme, zákon nemohol obísť ani židovský majetok, a je potrebné skonštatovať, že oproti strohému paragrafu o transportovaní, sa tomuto problému venoval s ďaleko väčšou pedantnosťou. Ako upresňujúci doplnok k tomuto zákonu vyšlo pod č. 118 Vládne nariadenie, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia ústavného zákona o vysťahovaní Židov. Kauzu Židia slovenskí ľudáci uzavreli. Už bolo len potrebné dotiahnuť do konca niektoré právne predpisy a zákony ohľadne majetku židovského obyvateľstva. Otázku židovských poľnohospodárskych nehnuteľností riešil Zákon č. 108/1942 Sl. z. zo 16. júna 1942 a Nariadenie č. 195/1942 Sl. z. z 11. septembra. Inú stránku, skôr morálnu, riešil zákon č. 138/1942 Sl. z., v ktorom sa uvádzalo: „Žid nemôže si osvojiť Nežida ani nemôže byť osvojený Nežidom“. Stručne a jasne. Hneď na to však znovu majetkové otázky pod č. 139/1942 Sl. z. Vyhláška ministra financií o zaistení ďalších hodnôt na úhradu mimoriadnej dávky zo židovského majetku. Židovské obyvateľstvo samozrejme zanechávalo na území Slovenska obrovské hodnoty. Bolo potrebné priebežne riešiť problémy, ktoré s tým vznikali. Túto úlohu plnilo Vládne nariadenie, ktorým sa upravujú niektoré otázky majetku Židov prepadlého v prospech štátu (č. 151/1942 Sl. z.). Podobné zameranie mal aj Zákon č. 205/1942 Sl. z., ktorý riešil ustanovenie kurátora pre likvidáciu advokátskej kancelárie vymazaného advokáta Žida. Otázky majetku, ktorý prešiel zo židovských majiteľov na štát, riešil aj zákon 206/1942 Sl. z. a v nadväznosti naň Zákon č. 258/1942 Sl. z., ktorý ho menil. Vládne nariadenie č. 208/1942 Sl. z. zasa s konečnou platnosťou zastavilo všetky pokračovania pred Najvyšším správnym súdom, v ktorých sú Židia zainteresovaní vo veciach osobných, alebo majetkových. Rok 1942 uzavrel ďalšiu kapitolu „riešenia židovskej otázky“ na Slovensku. Skoro   58 000 Židov skončilo vo vyhladzovacích táboroch, najmä v v okolí Lublina a v Auschwitz – Birkenau. Cesta väčšiny z nich bola až žalostne krátka. Vlakom zo Slovenska do tábora a väčšinou buď ihneď, alebo zakrátko po príchode do plynových komôr. Vyhladzované boli celé rodiny, ktoré na Slovensku zanechali majetok, teraz už väčšinou v štátnej držbe, alebo dostávajúci sa do rúk arizátorov. Tí, čo ušli prvej vlne deportácií, mali značne oklieštené všetky práva, ba vlastne nemali žiadne práva. Ťažkosti však prekonávali vzájomnou súdržnosťou. Zákonná mašinéria už dosiahla svoje. V roku 1943 bolo len potrebné vyriešiť niektoré problémy, ktoré vznikli vysťahovaním Židov.

Týmito otázkami sa zaoberalo aj Vládne nariadenie o nakladaní s poľnohospodárskymi hnuteľnosťami prepadlými v prospech štátu, a o úprave niektorých majetkovoprávnych pomerov Židov vysťahovaných a opustivších územie Slovenskej republiky č. 4/1943 Sl. z. Problematiku okolo bývalých židovských poľnohospodárskych nehnuteľností a hnuteľností riešil aj Zákon č. 24/1943 Sl. z., ktorým sa menilo a dopĺňalo Nariadenie č. 198/1941 Sl. z. a zákon č. 198/1942 Sl. z. Zmeny sa týkali najmä majetkovoprávnych otázok u uvedeného majetku. Samozrejme, že dôležitou v tejto oblasti bola funkcia súdnych znalcov, ktorí odhadovali cenu týchto majetkov. Nariadenie s mocou zákona č. 25/1943 Sl. z. ukladalo znalcom zo zoznamu stálych súdnych znalcov určených pre túto oblasť povinnosť vykonávať odhady majetku, ktorý prešiel zo židovských majiteľov na štát. Právne otázky vysťahovania židovského obyvateľstva z územia Slovenska s konečnou platnosťou vyriešilo Vládne nariadenie na vykonanie niektorých ustanovení zákona o vysťahovaní Židov zo 14. mája pod č. 58/1943 Sl. z. Nariadenie hovorilo o strate občianstva pre tých Židov, ktorí boli vysťahovaní podľa zákona č. 68/1942 Sl. z., ktorí emigrovali po 23. máji 1943, tí ktorí sa po tomto dátume nevrátili s cudziny a tí, ktorí sa neprihlásili k súpisu a najmenej tri mesiace nie je známe miesto ich pobytu. Vládne nariadenie č. 85/1943 Sl. z. zasa riešilo otázky pohľadávok voči Židom, ktorí nie sú už na Slovensku. Ak tieto neboli vybavené do 30. júna, prešli do kompetencie Štátneho štatistického úradu. Majetkové a finančné záležitosti riešil aj Zákon o úprave niektorých otázok súvisiacich s právnym postavením Židov a prejímateľov židovských podnikov č. 148/1943 Sl. z. Tento zákon udeľoval ešte širšie právomoci ÚHÚ, ktorý mal právo určiť Židovi, alebo židovskému združeniu, u ktorého peňažného ústavu má mať svoj viazaný vklad, a mohol rozhodnúť aj o zrušení niektorých podnikov a združení. Určoval taktiež podmienky prevodu takéhoto podniku na nežida. Následný zákon č. 149/1943 Sl. z. rušil mimoriadnu dávku zo židovského majetku, nariadenú v zmysle § 4 nar. č. 199/1941 Sl. z. Všetky právomoci pritom prešli z pôsobnosti Ústredne Židov na Ministerstvo financií.

V roku 1944 vyšlo už len jediné nariadenie s mocou zákona, ktoré malo súvis s vysťahovaním slovenských Židov a to pod č. 178/1944 Sl. z. Hovorilo o zabezpeční Židmi opustených bytov a bytového zariadenia. Vyšlo 13. októbra a priamo súviselo s druhou vlnou deportácií židovského obyvateľstva z územia Slovenska, ktorá začala od septembra 1944 v súvislosti s príchodom nacistických jednotiek na Slovensko. Ako som už uviedl, postihla asi 14 000 slovenských Židov. Viac ako 2 500 ich bolo likvidovaných v masových hroboch priamo na Slovensku. Na protižidovských akciách sa nezúčastňovali len nacistické nemecké jednotky SS, SIPO, SD, či wehrmachtu, ale aj slovenské jednotky POHG. Všetky tieto akcie sa vykonávali na základe dohovorov ľudáckych predstaviteľov s nemeckými okupantmi. Práve v tomto období zaistených Židov sa týkalo aj uvedené nariadenie. Presne vymedzovalo, čo je potrebné urobiť s ich majetkom v bytoch a s bytmi samotnými. Majetok podliehajúci skaze mal byť vydražený okamžite, ostatný tiež podliehal dražbe. S návratom majiteľa sa teda nepočítalo.