V druhej polovici dvadsiatych rokov sa v politike slovenských ľudákov začali výraznejšie prejavovať sympatie k politickým systémom, ktoré sa rozchádzali s demokraciou a parlamentarizmom. Vyhlasovanie HSĽS za jediného reprezentanta slovenského národa, tvrdý postoj voči komunizmu, ale aj voči socialistickým stranám v republike, inklinovanie k politike tvrdej ruky a vzhliadanie sa v autoritatívnych a totalitárnych pravicových systémoch postupom rokov naberali na intenzite. Na tento vývoj mali vplyv politické udalosti v Európe. Pravicové autoritatívne politické systémy sa objavovali na politickej mape starého kontinentu ako huby po daždi – Maďarsko, Bulharsko, Taliansko, Nemecko, Poľsko, Rakúsko, Portugalsko a nakoniec aj Španielsko. Jednoznačne boli ohlasom na revolučnú vlnu, ktorá otriasla celým kontinentom, ako aj na výhry socialistických politických síl v mnohých krajinách.
Základný rozdiel medzi pravicovými totalitárnymi systémami fašizmom a nacizmom a ľavicovo orientovaným komunistickým systémom bol v politickej praxi v podstate len v tom, že komunisti narušili systém súkromného vlastníctva. Rozdiel bol aj v tom, že komunisti hlásali internacionalizmus, ktorý bol vyjadrený heslom: Proletári všetkých krajín, spojte sa! Krajná pravica preto stavila na druhú stranu tejto mince – nacionalizmus. Práve nacionalizmus čoraz agresívnejšie prenikal do politiky Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Prvým významným prvkom prenikania autoritárstva do politiky ľudákov bolo premenovanie strany podľa mena jej vodcu na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu.
Po voľbách
Autonomistický blok sa v roku 1935 stal najsilnejšou stranou na Slovensku. Pre ľudákov však výsledky volieb celkove priniesli straty. Napriek tomu ich postavenie na československej politickej scéne bolo veľmi dobré. Beneš vedel, že práve hlasy ľudákov umožnili jeho víťazstvo v prezidentských voľbách. Určité nádeje ľudáci vkladali aj do Milana Hodžu, ktorý sa ako prvý Slovák stal predsedom vládneho kabinetu. Slovenskí politici, ktorí boli súčasťou vládnej koalície, tiež cítili, že dozrel čas na razantnejšie zmeny v postavení Slovenska v rámci republiky. Do popredia ich každodennej politiky sa však dostal nový fenomén – potreba obrany čoraz ohrozovanejšej republiky. Aj toto bol jeden z dôvodov, prečo riešenie sociálnych problémov a postavenie Slovenska odsúvali na druhú koľaj.
Určitú úlohu tu celkom iste zohrávala aj obava o postavenie vo vláde. Veď ak by sa stotožnili s autonomistickým programom, dostali by sa do polohy ľudákov a národniarov a v tomto prípade by boli pre centralistické strany nezaujímaví. Autonomisti sediaci v čakárni na vstup do vlády boli prisilným súperom a na Slovensku predstavovali najkonsolidovanejšiu a najsilnejšiu politickú silu. Po voľbách ľudáci predložili kabinetu svojich 33 požiadaviek a na počudovanie medzi nimi požiadavka autonómie nefigurovala. Podľa všetkého sa záujem hlinkovcov presunul na inú parketu. Snažili sa oslabiť postavenie socialistov vo vládnom kabinete a vytvoriť predpoklady na čisto pravicové vládne zoskupenie so svojou účasťou. Nepodarilo sa im to však ani v momente, keď podporili voľbu Dr. Eduarda Beneša za prezidenta.
Momentov, ktoré rozhodovali o tom, že ľudáci zostali napriek svojej ústretovosti mimo hry, bolo niekoľko. Asi najdôležitejším bolo absolútne odmietanie zahraničnej politiky štátu v tomto období reprezentovanej zmluvami s Francúzskom a Sovietskym zväzom. Tieto zmluvy boli celkom prirodzenou reakciou na stále silnejúce postavenie nacistického Nemecka, no ľudáci celkom zjavne preferovali pravicové totalitárne režimy a to nielen pred boľševickým režimom v Rusku, ale aj pre nich rovnako neprijateľnou socialistickou vládou v Paríži.
Koketérie s fašizmom?
Táto ľudácka tendencia sa celkom evidentne prejavila aj v roku 1936 v čase občianskej vojny v Španielsku, keď sa otvorene pridali na stranu generála Franca. Slovák v roku 1936 napísal: „Hlavnou snahou nového spojenectva je obrana strednej Európy proti stále bezočivejšie sa vtierajúcemu boľševizmu, ktorý teraz už svoje centrum nemá len v ďalekej Moskve, ale i na západe v Paríži a Madride.“ Celkom jasne je tu povedané, kde ľudáci vidia svoje miesto v rámci európskeho politického spektra. V takomto duchu sa niesol aj zjazd strany v Piešťanoch v septembri 1936. Jedným z najaktívnejších koncipovateľov ľudáckeho programu bol Dr. Jozef Tiso a s jeho tézami aj vystúpil: „…strana… je jedinou reprezentantkou slovenského národa, zachránila v sebe celý národ slovenský a všetky jeho zložky: jeden národ, jedna strana, jeden vodca…“
Z toho je zrejmá známa ľudácka téza o nadradenosti národa nad štátom, ako aj potvrdenie toho, že ľudáci sa čím ďalej, tým viac vyhlasovali za jediného reprezentanta a hovorcu slovenského národa. Potvrdilo sa to aj v ďalšej časti: „…(strana), ktorá nie je dirigovaná iným, len svojím vodcovstvom, nie je príveskom iných strán, nie je v službách iných záujmov, lež len a výlučne v službách národa slovenského“. Heslom o jedinom národe, jedinej strane a jedinom vodcovi sa viditeľne priblížili k fašistickým európskym stranám. Pre Tisa však bolo zároveň príznačné, že oporu pre svoje politické závery hľadal v katolicizme: „…ako jediná reprezentantka slovenského národa jej jedinou nositeľkou slovenského nacionalizmu, ktorého pestovanie ako mravného princípu ukladá nám svetonázorová naša orientácia katolícka…“ Z presvedčenia, že ľudáci majú právo hovoriť a konať v mene celého slovenského národa, pramenili aj Tisove smelé slová, ktoré na otázku, kam až ľudáci pôjdu vo svojich snahách po autonómii, povedal v parlamente v júni 1935: „Verejne a slávnostne vyhlasujem: Pôjdeme až po jednotu štátu.“ Nie celkom to korešpondovalo s politickou koncepciou HSĽS, ktorá sa síce usilovala o autonómiu, no nemala vo svojom programe vytvorenie samostatného slovenského štátu. Ľudáci však len v svojich radoch nachádzali reprezentantov Slovákov a zdôvodňovali to bez zábran na každom kroku, tak ako Tiso v tom istom prejave: „Máme právo hovoriť menom slovenského národa, lebo máme za sebou jeho numerickú väčšinu, ale aj preto, že o slovenskom národe na Slovensku jedine my hovoríme.“
Na obranu republiky
Aj centralistické strany si však uvedomovali, že je potrebné riešiť národné a národnostné otázky v rámci Československej republiky. Mal na to slúžiť program decentralizácie štátnej správy. Významní slovenskí politici pôsobiaci v Prahe Milan Hodža a Ivan Dérer mali inú koncepciu. Snažili sa o presadenie Slovákov na významné miesta v štátnej správe. Z týchto pozícií by potom podľa nich mali väčšie šance presadzovať slovenské požiadavky. Aj prezident Beneš pri svojej návšteve Slovenska v roku 1936 ubezpečoval o tom, že sa vynasnaží, aby sa vyrovnávali rozdiely medzi krajmi republiky. Ľudáci napriek tomu, že naďalej išli tvrdo za svojím cieľom, stále videli miesto Slovenska v spoločnom štáte s Čechmi. V rozprave k zákonu o obrane štátu v apríli 1936 Tiso celkom jednoznačne návrh takéhoto zákona v mene HSĽS podporil: „Národ slovenský štát Čechov a Slovákov pokladá si za svoj, a preto je prirodzené, že tento svoj štát si bráni a bude si ho brániť…“ Zároveň vyslovil tézu, ktorý by mohla byť mottom ďalšej ľudáckej politiky, no nakoniec sa tak nestalo a aj tieto kresťanské princípy napokon porušili: „(Katolícka mravouka)… vojnu obrannú až na niektoré veľmi obmedzené prípady dovoľuje a pripúšťa, vojnu útočnú zatracuje.“
Situácia Československa sa koncom tridsiatych rokov neustále zhoršovala. Silnel nacistický tlak a alibistická politika Veľkej Británie a Francúzska urobila z poslednej bašty demokracie v strednej Európe obetného baránka. Pod vplyvom tohto vývoja sa upevňovalo postavenie Henleinovej strany a aj ľudáci sa snažili využiť pre nich priaznivú situáciu na zvyšovanie tlaku na centrálnu vládu. Do akútneho nebezpečenstva sa Československo dostalo, keď 12. marca 1938 nacisti obsadili Rakúsko, kde sa stretli s nadšeným privítaním. Nacistická ríša sa na dosah priblížila aj k hraniciam Slovenska, čo značne posilnilo sebavedomie slovenských Nemcov. Zvyšoval sa aj tlak maďarských a poľských politických kruhov, ktoré si robili nároky na slovenské územie.
Agónia
„Domov do ríše“. To bolo jednoznačné heslo sudetských Nemcov. Nakoľko vo voľbách do samosprávy dostali v nemeckých oblastiach vyše 90 percent hlasov a boli aj veľmi silnou stranou v Národnom zhromaždení, bol tu faktický stav dvojvládia v Sudetoch. Demokratický režim jednoznačne ťahal za kratší koniec povrazu. Aj ľudáci si zvolili svoje nové heslo. Bolo jednoznačné: V novom roku do útoku.
No a príprava na útok bola tiež razantná. Pri príležitosti podpísania Pittsburskej dohody 30. júna 1918 sa pred mohutným zhromaždením americkí Slováci prezentovali jej originálom a ľudáci si predsavzali doviesť svoj boj za autonómiu do víťazného konca. Už v januári 1938 Andrej Hlinka celkom jasne povedal: „Ak nás Praha nechce počuť v tomto dvadsiatom roku jestvovania republiky, tak povieme: Zbohom, Praha.“
Júnový zjazd strany s predstavením nového návrhu na autonómiu bol posledným verejným vystúpením vodcu HSĽS Andreja Hlinku. Dlhoročný predseda strany 16. augusta 1938 na svojej fare v Ružomberku zomrel. Na politiku HSĽS to však nemalo výrazný vplyv, pretože programovú záťaž strany mal už dlhší čas v rukách Dr. Jozef Tiso.
V súvislosti s postavením Československa sa prezident Beneš všemožne snažil o vytvorenie širokej koalície, aby tak bolo možné demonštrovať jednotu štátu a postaviť hrádzu rozpínavosti národnostných menšín, hlavne Nemcov. Ľudáci si však na svoj vstup do vlády kládli podmienky, ktoré boli v danom období pre ostatné politické strany neprijateľné. Ivan Dérer v tejto vypätej situácii dokonca navrhol, aby HSĽS jednoducho rozpustili. Republika bola pred kolapsom.
Celá debata | RSS tejto debaty