Často máme tendenciu dejiny chápať zjednodušene. Párkrát som sa s tým stretol aj na blogoch. Vízia Ronalda Reagana ako hrdinu, ktorý porazil komunizmus je takýmto omylom a zjednodušeným videním. Možno pomáha nadobudnutiu sebadôvery časti americkej verejnosti, ale ak chceme niekoho hodnotiť mali by sme ho hodnotiť komplexne. Reagan nastúpil do úradu amerického prezidenta po sérii nie príliš charizmatických predchodcov. Nasledovali po známej afére Watergate, ktorá otriasla základmi americkej politiky. Jeho predchodca demokrat James Carter začal pomerne sľubne. Dohody z Camp Davidu, podpis dohody SALT II dávali nádej pre celý svet. Potom však prišla iránska kríza a začiatok nešťastnej podpory fundamentalistov v Afganistane v mene boja proti komunizmu. Niekedy sa mi zdá, že táto floskula používaná ako strašiak pre západnú spoločnosť stačí na akékoľvek aj neakceptovateľné kroky. Napríklad na využitie nacistov po druhej svetovej vojne, alebo na podporu neľudských pravicových diktatúr v strednej a južnej Amerike. V podpore fundamentalistov a to veľmi masívne prispieval aj administratíva Ronalda Reagana. Podobne tomu tak bolo aj s bojom proti komunizmu v strednej Amerike hlavne v Hondurase, Guatemale, Nikarague a Salvadore. Úplne absurdnou bola pritom invázia do malinkej Grenady v záujme zabránenia šírenia komunizmu. Reagan je však spájaný hlavne s pádom berlínskeho múru. Bolo by to však možné, keby v čele ZSSR bol strnulý dogmatik typu Brežneva, alebo Černenka? Nuž celkom iste nie. V roku 1985 však nastúpil Michail Gorbačov, svieži 54 ročný politik, ktorý mal dosť studenej vojny a neustálych pretekov v zbrojení. Naozaj kde by sme dnes boli, keby bol Ronald Reagan a jeho administratíva schopný prijať všetky Gorbačovove odzbrojovacie návrhy? Nereálna vízia hviezdnych vojen tomu zabránila. Nuž Reagan za chrbtom s Wiliamom Caseyim, šéfom CIA, ktorý vychádzal z mylnej predstavy, že za medzinárodným terorizmom je ZSSR ani nič viac nemohol. V Iránsko-Irackom konflikte USA predávali zbrane obom stranám. Iránu cez rôznych pofidérnych obchodníkov a zo zisku podporovali contras v Nikarague. Všetko sa skončilo veľkým politickým škandálom. Reagan aj jeho viceprezident ho však ustáli. Casey bol už ťažko chorý, no v afére padali hlavy aj rozsudky. Takže v tejto napätej atmosfére, keď CIA stupňovala svoje ťaženie proti ZSSR a v Kremli sedel muž s ktorým sa dalo rokovať a rokovať aj bolo potrebné sa ozvavli v západnej časti Berlína známe Reaganove vety: „Pán Gorbačov otvorte túto bránu. Pán Gorbačov zbúrejte tento múr.“ Reaganovi sa ani nesnívalo, že Gorbačov to naozaj urobí. Aká však bola Reaganova zásluha? Myslím si, že viac úcty si v tomto procese zaslúži Willy Brandt, ktorý naštartoval proces dialógu medzi východom a západom. Bohužiaľ po nešťastnej špionážnej afére prevzal zodpovednosť a odišiel z politiky. No bol to Gorbačov, ktorý dokázal prevziať obrovskú politickú zodpovednosť a uvoľniť medzinárodné vzťahy spôsobom dovtedy nevídaným. To on nariadil odchod z Afganistanu, zmenil sovietsku zahraničnú politiku a dal dovtedajším satelitom možnosť slobodného politického rozhodovania, čo viedlo aj k pádu berlínskeho múru. Reagan naproti tomu podporoval stredoamerické režimy, ktoré mali na svedomí tisíce životov, oslabil americké odbory a podporoval to čomu u nás hovoríme oligarchia. V jedinom roku islamským fundamentalistom poslal 3 miliardy dolárov, za jeho vlády došlo v roku 1987 k masívnemu krachu na burze, škrtal sociálne programy a financie presunul do zbrojenia. Toto sú dôvody prečo si viac vážim úvážlivých politikov typu F.D. Roosevelta, alebo M.Gorbačova. Dejiny však radšej oslavujú tzv. tvrdých mužov.