Opoziční poslanci navrhli, aby v rámci učebných osnov stredoškoláci povinne navštívili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Plne súhlasím. Je to relatívne blízko, je tam slovenská národná expozícia, ktorú za 13 rokov videlo viac ako 1,8 milióna návštevníkov, sú tam vyškolení lektori v slovenskom jazyku. Bez reformy osnov dejepisu a nasatia základov slovenskej histórie v 20 storočí je to však málo. Ak to má byť naozaj efektívne, potom žiaci základných škôl by mali v ôsmom, alebo deviatom ročníku povinne absolvovať návštevu Múzea SNP v Banskej Bystrici. Samozrejme príprava na návštevu takýchto inštitúcií by mala byť podmienená dobrou prípravou zo strany učiteľa. Otázkou je, či učitelia (verím, že v drvivej väčšine tomu tak nie je) tiež nie sú prívržencami mylnej koncepcie výkladu slovenských dejín v 2. svetovej vojne. Ďuricove Dejiny Slovenska a Slovákov rozdistribuované v čase ministerky Slavkovskej s množstvom faktografických a interpretačných chýb nie sú práve ideálnou pomôckou. V minulom školskom roku stredné aj základné školy dostali Dejiny SNP 1944, ktoré im môžu pomôcť. Aká je ich využiteľnosť však nevedno.Ak naozaj chceme objektívne učiť deti a mládež úcte k vlastným dejinám nemôžeme zamlčovať ani chyby, ktorých sme sa v našej histórii dopustili. Historická sebareflexia je veľmi dôležitá vec. Podcenenie humanitného vzdelávania v nedávnej minulosti sa nám vracia ako bumerang. Bez dejín, etiky, občianskej náuky a ďalších humanitných predmetov jednoducho vzdelávanie nie je kompletné. Nemôže sa tiež obmedzovať len na znalosť anglického jazyka. Ak v mladých ľuďoch nevypestujeme hrdosť na vlastné dejiny, vrátane tých uhorských, alebo československých tak potom v nich nevypestujeme ani žiadnu národnú hrdosť. A ak tomu tak je a bude, tak načo nám je vlastný štát?