Dejinám a politike rozumie každý. Je to ako so športom. Aj tam sme všetci odborníci. Radi kritizujeme napríklad historikov za ich vraj zlý výklad slovenských dejín. Týka sa to hlavne obdobia Slovenského štátu v rokoch 1939 – 1945. Bol by som naozaj rád, keby som vedel koľko dokumentov, teda dobových dokumentov, títo kritici videli na vlastné oči, koľko absolvovali rozhovor s účastníkmi historických udalostí. Niekto si myslí, že si stačí prečítať nejaké táraniny na internete a je z neho fundovaný odborník. Nuž priatelia nie je.
Aj pán Kotleba neodpovedá na otázky novinárov ohľadne svojho velebenia prezidenta Tisa, či Slovenského štátu. Chcel by besedu s historikmi, kde by im ako vodca mohol vysvetliť ako to vlastne bolo. Nuž ja by som si s ním o IT nechcel debatu. Vyštudoval to a asi predsa len niečo viac o tom vie. On si na renomovaných historikov trúfa. Už teraz čítam tie komentáre o zapredancoch na akadémii, výskumných ústavoch, ktorí najprv písali, čo im prikázali komunisti a teraz sa zapredali západu. To je ale lacná demagógia. Tak ako keď pán Kotleba poslal svojich ľudí položiť veniec k večnému ohňu pri Pamätníku SNP v Banskej Bystrici v súvislosti s príchodom motorkárskych vlkov. K tomu pamätníku, ktorý vzdáva úctu podľa jeho slov „zradcom slovenského národa a dezertérom“. Nuž na to treba mať viac ako hrošiu kožu. Lenže nestačí byť proti NATO a proruský. Musí byť aj antifašista. A to on nie je. Dievčatá s chlebom a soľou pred úradom BBSK čakali márne. Ruskí vlci aj s ich priaznivcami dali prednosť podrobnej prehliadke expozície Múzea SNP. Prečo asi?
Fašistu z pána Kotlebu nerobia médiá. On im jednoducho je. Stačí si všimnúť, že médiá v zahraničí sú voči nemu ďaleko tvrdší, než naši novinári. Naše dejiny si píšeme každý deň svojimi postojmi a svojim konaním. V politike, ktorá je hlavným zdrojom historických udalostí je však potrebné uprednostniť rozum pred emóciami. A to aj pri voľbách. Ak si myslíme, že zápal slepého čreva (tu napríklad korupcia a rozkrádanie) vyliečime nasadením rakovinových buniek (v tomto prípade fašizmus, nacizmus, či extrémizmus) tak sa hlboko mýlime. Ak sa choroba dá liečiť a neohrozuje život, tak ju predsa nezameníme za chorobu nevyliečiteľnú.