Kde je vlastne hranica pravdy? Ktoré kauzy sa naozaj stali, a ktoré sú len výplodom ľudskej fantázie, alebo sú podsunuté „investigatívnym“ novinárom, aby sa nehovorilo o podstatných veciach? V praveku „slovenskosti“ aj mnoho prostých ľudí zaujímali intelektuálne prekáračky bernolákovcov so štúrovcami a naozaj aj o ostré diskusie na stránkach rodiacej sa slovenskej tlače nebola núdza.Teraz je doba internetu a často stačia bezduché táraniny okolo ktorých dokážu „diskutéri“ neuveriteľne dlho mlátiť prázdnu slamu. Dejiny národa, či územia Slovenska nikoho nezaujímajú. Venujeme sa novodobým kauzám, komentujeme politiku bez základných znalostí jej fungovania a často sa tvárime, že nikde nie je horšie ako na Slovensku. Mnohí chcú ujsť z tejto skorumpovanej krajiny, kde sa právo nedá vymôcť namiesto toho, aby sa snažili niečo vykonať pre zlepšenie situácie. Nežná revolúcia, vznik republiky, vstup do EÚ, vstup do NATO. Koľko bolo nadšenia. Strihanie plotov, ktoré teraz chceme stavať, jediné úspešné referendum o vstupe do EÚ, ktorej zrazu nevieme prísť na meno. Držíme sa hesla, kým dávajú berme, keď niečo chcú od nás utekajme. Snívanie o neutralite, ktoré je absolútnym nezmyslom. Veď aj neutralitu musia garantovať veľmoci, tak ako tomu je napríklad v prípade Rakúska. Prihlúple volanie po domobrane. A načo nám je? Stačí si pozrieť neustále klesajúce štatistiky kriminality. Nuž ale vysvetlite to mudrlantom, ktorý sa vidia v gardistických dvojkrížoch. Myslím si, že demokracia sa nám zunovala akosi prirýchlo.