sta1157mi

Už je to tak. Fašizmus sa dostal do našich parlamentných lavíc. Práve preto som otvoril tento svoj blog. Jednoducho musíme o tom čo sa stalo hovoriť. Všetky tie táraniny o zrade na politickej scéne mi pripadajú voči tomuto ako absolútne nepodstatné. Je mi jedno aká vláda tu bude. Pravica, alebo ľavica? Hlavne nech sa dodržiavajú demokratické princípy. Bratstvo, rovnosť, sloboda. Jednoducho preč, čo i len s náznakom totality. Môžete byť sklamaný z čohokoľvek. Ale aspoň môžete byť sklamaný. Keď nastúpia hnedokošeliari už nebudete môcť ani to. Na začiatok moja štúdia, ktorú som napísal v roku 2012:

Krajná pravica na slovenskej politickej scéne.

1. Úvod.

Pôsobenie krajnej pravice na európskej politickej scéne po porážke nacizmu v máji 1945 neskončilo, ale kontinuálne pokračuje v rôznych formách a v rôznych intenzitách, využívajúc politickú, ekonomickú a spoločenskú situáciu. Používanie termínu krajná, alebo extrémna pravica je zaužívané tak v odbornej ako aj v publicistickej oblasti. Terminilógia týchto pojmov z hľadiska historického výskumu nie je však úplne jasná. Ak hovoríme o politickom extrémizme máme tým na mysli označenie takých politických foriem a metód, ktoré sp v protiklade k demokratickým formám moci. Ak by sme použili legislatívnu terminológiu zo slovenskej praxe o extrémizme by sme hovorili pri takých aktivitách, „ktoré vyvíjajú jednotlivci alebo skupiny osôb s názormi výrazne vybočujúcimi zo všeobecne uznávaných spoločenských noriem…, ktoré útočia proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, životu, zdraviu, majetku alebo verejnému poriadku.“

Ak hovoríme o krajnej, alebo extrémnej pravici tak hovoríme o rozdiele od väčšiny iných politických strán, ktoré sú definované ako pravicové. Zároveň to znamená poukazovanie na ostrejšie politické názory a vyhranené smerovanie v oblasti politiky. Autori politologických definícií o extrémnej pravici používajú až 26 spôsobov. Viac než polovica autorov pritom hovorí o rasizme, xenofóbii, anti – demokratizme a úlohe silného štátu v ich programoch. Vo všeobecnosti však možno hovoriť o desiatich základných znakoch: extrémny nacionalizmus, etnocentrizmus, antikomunizmus, antipluralizmus, militarizmus, viera v zákon a poriadok, volanie po silnom vodcovi, či po silnej vláde, antiamerikanizmus a kultúrny pesimizmus

Nemeckí autori rozlišujú politický extrémizmus a politický radikalizmus. Politický radikalizmus pritom chápu ako súčasť ústavného spektra, teda tej časti politického priestoru, ktorá zotrváva na lojalite k demokratickému usporiadaniu. Krajná pravica je teda zastúpená tak radikálnou ako aj extrémistickou časťou politického spektra, no extrémistu sú mimo platného ústavného rámca. Aby sme boli presnejší pojmy ako altrapavica, radikálna pravica, či krajná pravica zahrňujú tak pravicový extrémizmus, ako aj pravicový radikalizmus. Krajná pravica jednostranne vyššie hodnotí svoje etnikum, rasu, či národ a znižuje hodnotu iných skupín, či cudzincov. Ak by sme použili definíciu potom pravicový extrémizmus môžeme definovať ako „antiindividualistické obranné hnutie negujúce demokratický základný axióm fundamentálnej ľudskej rovnosti a zamerané proti liberálnym a demokratickým silám a produktu ich vývoja – demokratickému ústavnému štátu.“

1. Krajná pravica v Európskej únii.

Ako je aj z histórie známe ekonomické otrasy väčšieho rozsahu vyvolávajú pravicový populizmus. Zlá ekonomická situácia, nezamestnanosť vy volávajú vždy na povrch sily radikálnej pravice, ktoré často prerastajú do extrémizmu. V súčasnej dobe je to spojené aj so snahou dištancovať sa od extrémizmu. Touto cestou sa vydal napríklad aj francúzsky Národný front teraz pod vedením Marinne Le Pen. Vyústením tejto politiky je 18 percent voličských hlasov pre líderku tejto strany v nedávnych prezidentských voľbách. Veľký úspech Marinne Le Pen prišiel len deň po tom, čo sa zrútila vláda v Holandsku pretože stratila podporu Strany slobody Geerta Wildersa, ktorý je známy svojou protiislamskou politikou.

Stupňovanie protiislamskej politiky sa stáva hlavným pilierom politiky krajnej pravice hlavne v západnej Európe. Práve ona je hlavným stimulom spájania sa krajnej pravice. Spomínaná Marinne Le Pen pobúrila mnohých politikov vyhlásením, že modliaci sa moslimovia jej pripomínajú nacistickú okupáciu. Vo Švajčiarsku prebehlo úspešné referendum za zákaz stavieb minaretov. Jeho iniciátor Oskar Freysinger upozornil na „demografickú, sociologickú a psychologickú islamizáciu Európy.“ Geert Wilders sa snaží zorganizovať „medzinárodné spojenectvo slobody“ ktorého cieľom je zjednotenie skupín, ktoré sú aktívne v boji proti islamu. Protiislamizmus nahradil u pravicových strán antisemitizmus a niektorí, vrátane Wildersa vidia súčasný Izrael, ako bojovníka proti islamu a ich najbližšieho spojenca. Wilders a niektorí ďalší pravicoví radikáli navštívili Izrael a podporili výstavbu osád na Západnom brehu Jordánu. Wilders však naopak odmieta spoluprácu so starými pravicovými stranami ako je Národný front vo Francúzsku, alebo britská Národná strana, u ktorých mu vadí otvorený rasizmus

Severské krajiny sú často považované za najtolerantnejšie, čo sa týka imigračnej politiky. Úspechy krajnej pravice na politickej scéne týchto krajín je aj z tohto dôvodu zarážajúci. V roku 2010 zaznamenala nebývalý úspech strana Švédski demokrati. V jej čele je len 31 – ročný Jimmy Akersson a jej  hlavnou agendou je protiimigračná a antieurópska politika. Vo švédskom parlamente získala celkom 20 kresiel. Pred časom by bolo nepredstaviteľné, aby strana s rétorikou proti prisťahovalcom získala takúto podporu. Ide však o problém celej Európskej únie.

„Krajne pravicový extrémizmizmus nebol v Nórsku príliš viditeľný. Jeho prívrženci však v roku 2010 zvýšili aktivity a očakáva sa, že to bude pokračovať v roku 2011.“ – písalo sa v správe nórskej tajnej služby z februára 2011. Správa poukazovala aj na nadviazanie kontaktov s extrémistami v iných krajinách a radikalizáciu protiislamských skupín. Vrcholom antiislamských nálad v Nórsku bol bezprecedentný čin Andersa Breivika, ktorý bol obdivovateľom Greeta Wildersa, ako aj (čo sa vidí ako paradox) protihitlerovského nórskeho bojovníka Maxa Manusa. Je to však paradox len z logického pohľadu. Stotožňovanie islamu s nacizmom a fašiszmom je na dennom poriadku. Platí to pre Marinne Le Pennovú ako aj pre Greeta Wildersa a iných politikov krajnej pravice. Neprekvapuje preto tvrdenie francúzskeho politického analytika Jean-Yves Camusa, že „islamofóbia je už taká bežná na politickej scéne, že v Nórsku, ale aj inde, si na začiatku všetci mysleli, že ide o útok moslimských fundamentalistov.“ Objavili sa aj tvrdenia, a nie zriedkavé, že za útok je zodpovedný islam. Vraj keby tam moslimovia neboli nedošlo by k tomu. Ak niekedy boli za všetko obviňovaní Židia, dnes sú to moslimovia. Aj z tohto dôvodu sa neonacisti dostávajú na okraj politickej scény. Úspech dosahujú strany krajnej pravice so svojou antiglobalistickou, antiislamskou a xenofóbnou agendou. V oblasti multikulturalizmu sa však k nim blížia aj klasické konzervatívne strany. Je však celkom prirodzené, že napríklad vo východnej Európe, kde imigračný proces ešte nedosiahol masového charakteru takéto strany skôr strácajú. Príkladom je napríklad Strana poľských rodín, či Strana veľkého Rumunska, ktoré sú bez vplyvu. Z tohto tvrdenia vybočuje veľmi výrazne extrémistická strana Jobbik v Maďarsku. Podľa Camusa „súčasná vláda Viktora Orbána je nepríjemným príkladom toho, ako môžu konzervatívci používať krajne pravicovú ideológiu a taktiku.“ 

Súčasťou dánskej pravicovej vlády až do roku 2011 bola aj silná krajne pravicová Dánska ľudová strana, ktorá presadzovala tvrdé antiimigračné zákony a zavedenie kontrol na hraniciach, čím sa samozrejme dostávala do rozporu s krajinami schengenského priestoru.

Idea akejsi čistej (bielej) Európy sa od prvopočiatku dostávala do protikladu s ideou Európskej únie. V čele tohto hnutia boli Angličan Oswald Mosley, Talian Julius Evola, Francúzi Maurice bardeché a rené Binet, Američen Francis Parker Yockey, Nemci Adolf von Thaden a Karl-Heinz Priester, Švajčiar Gaston-Armand Amaudruz a Švéd Per Engdahl. Išlo v prevažnej miere o stúpencov fašizmu a nacizmu a niektorí z nich majú doterasz veľa prívržencov. Ich víziou je iná Únia tzv. Európskeho sociálneho hnutia. Časť sa neskôr osamostatnila a vytvorili vlastné hnutie Nový európsky poriadok. Podľa nich ak má byť Európa znova zrodená musí byť fašiatická, korporatívna a organická. Krajná pravica vidí Európu ako bielu baštu civilizácie a z jej riadenia by najradšej odstránili prívržencov politiky, ktorá viedla k porážke nacizmu a fašizmu

Krajná pravica samozrejme využíva v plnej miere na šírenie svojich myšlienok internet. V Belgicku to viedlo k založeniu webovej stránky, ktorá je vraj potrebná kvôli desiatkam tisícov ilegálnych imigrantov v belgických mestách. Stránku založila krajne pravicová strana Flámsky záujem a jej vodca Fillip Dewinter ľudí žiadal aby oznamovali prečiny prisťahovalcov. Flámsky záujem je politická strana s nacionalistickým, antiislamským a antiimigračným programom. Aj holandská Strana slobody Greeta Wildersa založila podobnú stránku, na ktorej môžete uviesť svoje sťažnosti na Stredo- a Východoeurópanov.

V marci 2012 tieto kroky viedli k výzve rumunského premiéra Mihaia Razvana Ungureanu na usporiadanie mimoriadneho summitu Európskej únie, kde by sa diskutovalo o vzostupe vplyvu krajnej pravice v jednotlivých krajinách.

Za obdobie revitalizácie krajne pravicových strán môžeme pokladať osemdesiate roky 20. storočia. Nejde tu o ich samotný vznik, ale o zisk podpory a možného politického vplyvu. Na jednej strane je to nacionalizmus a xenofóbia a na strane druhej aj akési ľavicové sklony. Badať ich napríklad u Wildersa. Na jednej strane sa stavia proti prisťahovalcom a na strane druhej prejavuje pochopenie pre sociálne slabé vrstvy a seniorov. U strán podobného typu možno v EÚ badať ich zmysel pre solidaritu a spolupatričnosť so sociálne slabšími. Paradoxné je, že krajná pravica svojimi úspechmi núti meniť rétoriku a často aj konkrétnu politiku štandardných politických strán. Opačne platí, že po ich začlenení do vládnych zoskupení sa celkom prirodzene v záujme udržania sa vo vláde mierni rétorika i činy týchto strán.

Podhubím pre politiku krajnej pravice v EÚ sú hlavne tri základné problémy. Vysoká nezamestnanosť, prílev imigrantov a podpora krachujúcich ekonomík hlavne Grécka, Írska a Portugalska. Nezamestnanosť a jej nárast je úzko spätý s dlhotrvajúcou hospodárskou krízou. Niektorým krajne pravicovým politickým stranám sa podarilo problematiku nezamestnanosti úspešne prepojiť s protiimigračnou politikou. Najlepšie asi Strane slobodných v Rakúsku a Národnému frontu vo Francúzsku (dva milióny imigrantov sú príčinou straty práce dvoch miliónov Francúzov) a podobnú rétoriku použili aj republikáni v Nemecku. Euroskeptické nálady, ktoré sú jedným z pilierov politiky krajnej pravice, sú živené odmietaním pomoci krachujúcim ekonomikám niektorých štátov. Napríklad radikálna politická strana Praví Fíni ostro vystupovala proti pomoci Portugalsku.

V poslednom období možno badať výrazné tendencie Národného frontu vo Francúzsku zbaviť sa nálepky extrémistickej strany. Stalo sa tak po nástupe Marine Le Pen do jej vedenia v januári 2011. Požiadal napríklad neonacistov aby sa nezúčastňovali každoročného prvomájového pochodu jej strany. Snaží sa o posilnenie svojho imidžu aj imidžu Národného frontu. Časopis TIME je začlenil medzi 100 najvplyvnejších ľudí sveta. To všetko jej však nebráni ostro vystupovať proti imigrantom zo severnej Afriky ako aj proti ohrozeniu Francúzska islamom

Krajnej pravici sa podarilo výrazne etablovať na politickej scéne Rakúska. V posledných parlametných voľbách dosiahli výrazné výsledky Slobodní v čele s Hansom-Christianom Strachem ako aj Spolok pre budúcnosť Rakúska v čele s Jorgom Heiderom. Heider spôsobil desať rokov dozadu šok v EÚ, keď sa ako vtedajší šéf Strany slobodných stal súčasťou vlády ľudovca Wolfganga Schussela. Vtedy to znamenalo pre Rakúsko izoláciu. Nezastavilo to však prílev podpory pre krajnú pravicu v tejto krajine.

1. Vývoj krajnej pravice na Slovensku po roku 1989.

• Prvý pokus o etablovanie na politickej scéne.

Na Slovensku sa výskumom krajnej pravice a jej činnosti zaoberá minimum výskumníkov. Je samozrejme sledovaná a monitorovaná políciou, ale z hľadiska politologického je táto problematika na okraji záujmu a oveľa viac sa jej venujú médiá. Tie dávajú predstaviteľom krajnej pravice neadekvátne veľký priestor a to len kvôli zvyšovaniu sledovanosti. Neuvedomujú si pritom, že napomáhajú ich medializácii o čo vlastne pri organizovaní svojich akcií krajnej pravici aj ide.

Najvýznamnejším krajne pravicovým zoskupením je od prvej polovice deväťdesiatych rokov Slovenská pospolitosť. Niektorí autori sa domnievajú, že vznik Slovenskej pospolitosti je úzko spätý s krízou Slovenského národného frontu, ktorý pôsobil v Trnave. Jedna jeho časť sa chcela etablovať a politickej scéne a vytvorila Ľudovú stranu, druhá časť založila Slovenskú pospolitosť. Tá bola zaregistrovaná ako občianske združenie 9. mája 1995 a jej sídlom sa stala Banská Bystrica. Jej organizácie pôsobili v celkom 13 slovenských mestách stredného a západného Slovenska. Ide síce o občianske združenie, je však založené na prísnej hierarchii a na riadenie využíva vodcovský princíp – riadi ju hlavné vedenie, teda vodca a jeho pobočníci. V roku 2003 sa Slovenská pospolitosť stala zakladajúcim členom Európskeho národného frontu, kde ju neskôr nahradili Slovenská národná jednota a Jednota slovenskej mládeže. Pospolitosť spolupracuje s hnutím Obraz v Rusku a Srbsku a rumunskou Novou pravicou

Spočiatku Slovenská pospolitosť pracovala skoro neviditeľne. Jej prvý zjazd sa konal v kaštieli v Dolnej Krupej v auguste 1996. Konštituovala sa ako združenie Slovákov, ktorým ide o zachovanie slovenských tradícií, historických, morálnych a kultúrnych hodnôt slovenského národa. Tieto ciele boli pretavené do odporu proti vstupu Slovenska do EÚ, či NATO, ako aj absolútne nekritickým velebením niektorých osobností slovenských dejín. Typickým prejavom bol aj antisemitizmus založený na teóriách o celosvetovom sprisahaní Židov a slobodomurárskych lóží. Keďže zameranie krajnej pravice hlavne v západnej Európe sa snažilo tomuto modelu vyhnúť a nahradiť ho prvkami antiislamizmu Slovenská pospolitosť mohla len ťažko nájsť politických spojencov v etablovaných stranách krajnej pravice. Silným argumentom Slovenskej pospolitosti v tejto dobe bol aj odpor proti bombardovaniu Srbska silami NATO, ktoré v slovenskej verejnosti bolo prijaté negatívne. Tu však odmietavý postoj zaujalo aj viacero etablovaných slovenských politických subjektov a podobne tomu bolo aj v súvislosti s konfliktom v Kosove a jeho riešením.

Prvé obdobie činnosti Slovenskej pospolitosti však bolo skôr namierené do vnútra organizácie. Jej činnosť navonok bola málo viditeľná, vedúce osobnosti zostávali v anonymite a snažili sa o upevnenie vnútorných väzieb v hnutí, vytváraní ducha spolupatričnosti. Prejavovalo sa to hlavne organizovaním športových a branných hier pre svojich členov a upevňovanie vlastenectva účasťou na rôznych spomienkových stretnutiach. Od roku 2003 sa však činnosť Slovenskej pospolitosti začala radikálne meniť. Súviselo to so snahou etablovať sa na slovenskej politickej scéne. Na sneme v Trnave v septembri 2002 hnutie zmenilo svoje stanovy. Bol to prvý krok na ceste postavenia sa do čela krajnej pravice na Slovensku. Snaha politicky angažovať sa však narážala na latentný extrémizmus, ktorý je nezlučiteľný s parlamentným systémom Slovenskej republiky. Napriek tomu hnutie smerovalo k založeniu politickej strany.

Prelomom v činnosti Slovenskej pospolitosti sa stali oslavy vzniku Slovenskej republiky 1939 – 1945, ktoré sa konali v Bratislave a Trnave. Veľkým úspechom pre hnutie bolo, že boli organizované spoločne s Maticou slovenskou a trnavskou organizáciou Slovenskej národnej strany. Tu sa členovia predstavili uniformovaní, so štátnymi vlajkami a vlajkami vlastnej organizácie. Náležitú pozornosť však prítomnosť uniformovaných členov Slovenskej pospolitosti upútala až pri príležitosti osláv 1140 výročia príchodu vierozvestcov Cyrila a Metoda, ktoré sa konali v júli 2003 v Komárne. Pre médiá sa stala najaktuálnejšou otázkou podobnosť uniforiem Slovenskej pospolitosti s uniformami Hlinkovej gardy, čo však vyvolalo len zbytočný záujem verejnosti o dovtedy marginálne krajne pravicové hnutie. Slovenská pospolitosť však už mala jasne načrtnutú cestu k vytvoreniu politickej strany a z tohto dôvodu začala čiastočne aj meniť rétoriku a brániť sa spájaniu s antisemitizmom a inými neprijateľnými politickými tendenciami. Medializácia akéhokoľvek druhu však bola pre hnutie tým najlepším, čoho sa mohlo dočkať. V detailoch sa snažili argumentovať proti obvineniam novinárom a to sa im aj do značnej mieri darilo. V septembri 2004 bola na ministerstvo vnútra oficiálne podaná žiadosť o zaregistrovanie  politickej strany pod názvom Slovenská pospolitosť – Národná strana. Oficiálne bol tento zámer predstavený v októbri 2004 v Modre pri spomienke na Ľudovíta Štúra. V rámci prejavu pri tejto príležitosti vodca Marián Kotleba mimo iného povedal: „Ľudovít Štúr zásadne odmietal parlamentnú demokraciu a bol za modifikované samoderžavie na občinovom, čiže korporatívnom princípe. Takisto bol za usporiadanie štátu na princípe podobnom prvej Slovenskej republike z roku 1939.“ Ministerstvo vnútra síce vznieslo námietky voči časti stanov nového politického subjektu, ale nakoniec ho v januári 2005 zaregistrovalo. Toto rozhodnutie sa samozrejme odzrkadlilo na zintenzívnení činnosti teraz už novej politickej strany. Pripomenutie si vzniku vojnovej Slovenskej republiky v marci 2005 bolo vyšperkované uniformovaným sprievodom od hrobu Jozefa Tisu k prezidentskému palácu. Tu bol predstavený program novej politickej strany. Program, ktorý bol otvoreným útokom voči parlamentnej demokracii. Nasledujúci deň sa konalo v dome Únie žien slávnostné zhromaždenie, ktoré svojou prítomnosťou podporil aj arcibiskup Ján Sokol. Následne sa uniformované pochody Pospolitosti stali pravidelným koloritom na území celého Slovenska a vyvrcholili fakľovým pochodom vo Zvolene. Okrem novej strany pochody podporovali aj členovia Nového slobodného Slovenska a Jednoty slovenskej mládeže. Radikalizácia pochodov a manifestácií nového politického subjektu, odpor časti demokratickej verejnosti a jej znepokojenie vyvolali záujem polície. Jej prítomnosť na podujatiach Pospolitosti sa stala pravidlom. Prejavy Mariána Kotlebu sa stupňovali a dostávali sa do rozporu s ústavným poriadkom. Niekoľkokrát to viedlo k zatknutiu členov ako aj čelných predstaviteľov novej politickej strany. Všetky tieto okolnosti viedli k návrhu generálnej prokuratúry na zrušenie Slovenskej pospolitosti – Národnej strany. O tri dni podala podobný návrh aj Slovenská národná strana, ktorá sa snažila odstrániť možného konkurenta vo volebnom boji. Strana bola nakoniec Najvyšším súdom zrušená 1. marca 2006 a stalo sa tak prvýkrát na Slovensku. Lídri Pospolitosti sa urýchlene dohodli, že budú kandidovať na kandidátke Slovenskej ľudovej strany. Parlamentné voľby v roku 2006 dopadli však pre túto stranu katastrofálne. Získala len 0,18% hlasov, čo bol jej najhorší výsledok v dejinách. Napriek veľkému sklamaniu vedenia Pospolitosti sa jej podarilo skonsolidovať a udržala si líderstvo v rámci krajnej pravice na Slovensku.

• Druhá fáza – revitalizácia a nová politická strana.

Po zrušení Slovenskej pospolitosti – Národnej strany sa jej vedenie rozhodlo ísť inou cestou a ako najjednoduchšie sa ukázalo prevzatie už existujúcej, ale stagnujúcej politickej strany. Aby sme pochopili ako k tomu došlo použil som informácie z Wikipédie:

„Ľudová strana Naše Slovensko (skratka ĽSNS; máj 2009 – 21. 2. 2010 Ľudová strana sociálnej solidarity; 2000 – máj 2009 Strana priateľov vína – skr. SPV-G3000) je slovenská politická strana. Štatutárnymi orgánmi strany sú Martin Beluský a Rastislav Schlosár. Volebným lídrom strany je Marian Kotleba. Strana priateľov vína bola na ministerstve vnútra zaregistrovaná 20. októbra 2000. Vznikla okolo bývalého kandidáta na prezidenta Milana Fogaša. Strana sa prezentovala ako liberálno-ekologická. Pred parlamentnými voľbami 2006 ponúkla miesto na kandidátke každému, kto zaplatí 50 000 SKK. Nakoľko sa jej nepodarilo do stanoveného termínu vyzbierať peniaze na kauciu, podľa vlastného vyjadrenia vstúpila do ilegality.  V roku 2010 stranu prebrali ľudia okolo Kotlebu a Slovenskej pospolitosti, zmenili názov a začali sa politicky angažovať. Strana je dnes považovaná za pronárodne orientovanú, niekedy nazývanú až extrémne nacionalistickú. V parlamentných voľbách v roku 2010 strana získala 1,33 % (33 724) hlasov a nedostala sa do parlamentu. Vo voľbách v roku 2009 Marian Kotleba kandidoval na post predsedu Banskobystrického samosprávneho kraja. Ako nezávislý kandidát získal štvrté miesto s 13 629 hlasmi (10,03%). Do druhého kola nepostúpil. V roku 2010 kandidovali členovia ĽSNS ešte v komunálnych voľbách, kde získali prvé kreslo v mestskom zastupiteľstve. Kotlebovi chýbalo do zvolenia 44 hlasov. V parlamentných voľbách v roku 2012 strana získala 40 460 hlasov, čo tvorilo 1,58% platných hlasov. Do parlamentu sa nedostala.“[17]

Fiasko predchádzajúceho straníckeho zoskupenia dostatočne poučilo vedenie Pospolitosti, aby svoj program aj stanovy svojej strany prispôsobili právnemu rámcu Slovenskej republiky. V stanovách nenájdete vodcovský princíp, ani iné anomálie a podobne je ladený aj stranícky a volebný program. Takzvané desatoro ĽSNS však obsahuje aj nasledujúce perly:

„… odstránime zvýhodňovanie nielen cigánskych príživníkov pred slušnými ľuďmi. Parazitom, ktorí odmietnu pracovať, nedáme vôbec nič – žiadne domy, dávky, ani príspevky.

Založíme Domobranu a dobrovoľníkom z radov slušných ľudí dáme možnosť aktívne sa podieľať na ochrane života a majetku seba a svojich blízkych. Rozšírime právo pri ochrane života, alebo majetku použiť zbraň.

Zabránime cudzincom skupovať slovenskú pôdu…

Slovenské záujmy staviame nad diktát Bruselu…

Znovu zavedieme slovenskú korunu.

Presadíme vystúpenie Slovenska z teroristického paktu NATO a slovenských vojakov stiahneme z okupačných zahraničných misií. Záujemcom umožníme získať dobrovoľný vojenský výcvik.

Sprísnime kontrolu nelegálneho zamestnávania cudzincov a imigračnú a vízovú politiku.

Odmietame registrované partnerstvá, adopciu detí homosexuálmi aj propagáciu sexuálnych úchyliek.“

Ako vidieť program sa aj v týchto sporných bodoch priblížil programom „modernej“ krajnej pravice západoeurópskeho typu. Ak sa pozrieme naspäť k programu Slovenskej pospolitosti, ktorý Dušan Mikušič charakterizoval nasledovne: „SP je založená na radikálnom nacionalizme a bigotnom katolicizme, kombinovanými s latentným rasizmom, antisemitizmom a xenofóbiou. SP vychádza z ľudáckej tradície vojnového Slovenského štátu…hlási sa k všetkým významnejším pohlavárom Slovenského štátu, vrátane Vojtecha Tuku, či Alexandra Macha… Popravu Jozefa Tisu považuje za bezprecedentnú vraždu, Slovenské národné povstanie by podľa nej bolo výstižnejšie nazývať vojenským protištátnym pučom… Antisemitizmus vychádzajúci z domácich tradícií sa v Slovenskej pospolitosti zároveň mieša s celým radom prebratých teórií.. Slovenská pospolitosť si osvojila netolerantné a xenofóbne názory k menšinám, snaží sa o zákaz Strany maďarskej koalície, odmieta multikulturalizmus, liberalizmus, bojuje proti komunizmu a anarchistom.“

K neskoršiemu programu Ľudovému programu Slovenskej pospolitosti Národnej strany sa vyjadril popredný slovenský historik Ivan Kamenec nasledovne:

„Ľudový program je síce obsahom aj formou primitívny, zmätený, naivný, intolerentný a demagogický, ale v istej politickej konštelácii veľmi nebezpečný. Podnecuje xenofóbne a antisemitské nálady, otvorene odmieta režim parlamentnej demokracie, spochybňuje základné občianske slobody a v konečnom dôsledku i ľudské práva veľkých skupín obyvateľov, ktorých označuje za nepriateľova škodcov slovenského národa a štátu. Pritom sa snaží opierať o deformovaný a insitný výklad národných dejín, ktoré si účelovo interpretuje…“Program upieral príslušníkom menšín na Slovensku hlasovacie právo a v zásade aj právo na materinský jazyk. Právom, ktoré mali príslušníci menšín mať bolo právo odísť zo Slovenska. Po získaní moci mali byť zakázané všetky opozičné politické smery, základom výchovy má byť kresťanská morálka, malo byť odstránené voľnomyšlienkárstvo, homosexualita, interrupcia, ako aj americké vplyvy na spoločnosť. Tiso by mal byť rehabilitovaný a mala byť zrušená azylová politika. Občanom Slovenska by mohol byť len človek, ktorý „pochádza z národa slovenského, prípadne slovanského, alebo iného európskeho národa, nekonal proti slovenskému národu, alebo Slovenskému štátu a na získanie občianstva má objektívne dôvody.Z možnosti získať občianstvo mali byť úplne vylúčení obyvatelia afrických a ázijských štátov, USA, Izraela a Maďarska a pritom chceli občianstvo spätne prehodnocovať od roku 1993. V zahraničnej politike žiadali vystúpenie Slovenska z EÚ, NATO, MMF, Svetovej banky aj OSN, zavedenie víz pre obyvateľov USA, Izraela a Maďarska a armáda mala byť presunutá na obranu južných hraníc.

Porovnanie tohto militantného a extrémistického programu s dnešným programom ĽSNS je prakticky nemožné.