Fašizmus sa formoval ako nový typ vlády a politický systém 20. storočia, ktorý nemal a nemá vlastnú filozofiu. Ide o antiracionálny, antiliberálny, antikapitalistický, antiburžoázny a antikomunistický politický systém. Základnou snahou fašizmu je vyvolať politickú aktivitu, život podľa fašizmu je večný boj, uplatňuje vodcovský princíp (ľud svoju vôľu vyslovuje prostredníctvom vodcu). Na presadenie svojich mocenských ambícií využíval fašistický socializmus. Podľa tejto tendencie sa robotnícka trieda mala nacionalizovať a uznávať sociálny darwinizmus, za čo fašisti sľubovali národnú obrodu a znovuzrodenie národnej hrdosti. Fašizmus v talianskom podaní zdôrazňoval všemocnú úlohu štátu (jedinec sa mal bezvýhradne podriadiť štátu, alebo národu), naopak nemecký model (nacizmus) bol založený na rasizme.
Základné princípy talianskeho fašizmu:
- Etatizmus – Štát vytvára národ a dáva ľuďom, ktorí nemajú povedomie vlastnej morálnej jednoty, vôľu, a teda aj skutočnú existenciu. (Mussolini)
- Korporativizmus – podnikatelia a pracujúci majú spolupracovať pre národné blaho (základ tradičného katolíckeho sociálneho učenia), čo sa malo docieliť prostredníctvom vytvárania korporácií.
Základné princípy nemeckého nacizmu:
- Rasizmus – človek sa môže vzdať národnej identity, ale rasové znaky zostávajú nemenné
- Nacizmus – zmes rasového antisemitizmu a sociálneho darwinizmu (veľkosť Nemecka nemožno zaistiť bez vyhladenia Židov). Cieľom bola rasovo čistá ríša a svetovláda nadradenej rasy.
Fašizmus a nacizmus sa opierali o totalitárnu formu štátneho zriadenie. Tak v Taliansku, ako aj v Nemecku, no aj v krajinách, ktoré boli s nimi v spojeneckom zväzku sa v rôznych intenzitách využívali základné prvky totalitarizmu:
- Religiózna neomylnosť oficiálnej ideológie
- Jedna strana pracujúca na vodcovskom princípe
- Silové potláčania politickej opozície
- Monopol na médiá
- Štátny monopol na zbrane
- Štátna kontrola hospodárskeho života
Totalitarizmus bol vhodný pre fašizmus, pretože umožňoval vytvoriť človeka, ktorý osobné záujmy úplne podriadi národu, alebo rase. Nacistické Nemecko sa výrazne priblížilo k ideálu totálnej štátnej kontroly. Napriek tomu, že Mussolini mal dostatok času na upevnenie svojho fašistického režimu jeho vízia mala značné trhliny. Musel rešpektovať, že sa udržala sa monarchia, mnoho osobností mimo fašistického hnutia si udržalo politický vplyv a katolícka cirkev si zachovala privilégiá a nezávislosť. Dokonca Lateránske zmluvy z 11. februára 1929, ktoré sú dosiaľ platné a boli podpísané Mussolinim a kardinálom P. Gasparrim. Vznikol nezávislý Vatikánsky mestský štát a jediným uznávaným náboženstvom vo fašistickom Taliansku sa stalo rímskokatolícke náboženstvo. Zmluvy riešili aj finančné otázky. Zmluvy boli podpísané mimo Vatikánu, pretože Mussolini sa nechcel ponížiť, ako vodca pred pápežom pokľaknutím a pobozkaním prsteňa. Napriek tomu Mussolini dostal najvyššie cirkevné vyznamenanie Rad Krista.
Záver.
Stručné charakteristiky profašistických režimov:
Pri režimoch spolupracujúcich s nacistickým Nemeckom, alebo fašistickým Talianskom sa zvykne pri označení používať niekoľko termínov. Najčastejšie sa pri ich charakteristike zvykne používať termín profašistický (podporujúci fašizmus, pracujúci v prospech fašizmu). Menej často sa používa podľa všetkého nespisovný, ale aj vágny termín fašizoidný (podobný fašizmu, pripomínajúci fašistické správanie, dávajúci niekomu, alebo niečomu fašistický ráz, podporujúci fašizmus). Okrem nižšie uvedených systémov, ktoré mali výrazný fašistický charakter a počas 2. svetovej vojny podporovali v rôznej intenzite Nemecko a Taliansko (samozrejme s výnimkou povojnového perónizmu, ktorý sa však stal útočiskom pre mnohých nacistov a fašistov utekajúcich z Európy) sa napríklad o režime na Slovensku zvykne hovoriť ako o ľudáckom. V zásade je však úplne jedno, ako sa ktorý režim nazýva. Dôležité je akú politiku robí a ako sa navonok politicky prejavuje. Dôležité tiež je poznamenať, že mnohé z týchto režimov nemali dostatok času na rigorózne zavedenie totalitárnych vládnych foriem. Napriek prirodzeným odlišnostiam vyplývajúcim z historických, konfesionálnych, alebo politických súvislostí. Mnohé sa vyvinuli v rámci exitujúcich monarchií, alebo mali snahy o ich návrat. Sem patrí Taliansko, Rumunsko, Bulharsko, Maďarsko aj Chorvátsko. Republiky s nedemokratickým zriadením boli v Nemecku, Portugalsku, Španielsku ako aj na Slovensku. Do všetkých týchto systémov s výnimkou diktatúr na Pyrenejskom poloostrove postupne prenikali naoktrojované rasové prvky nacionálneho socializmus. Bolo to samozrejme pod tlakom nacistického Nemecka, ale prekvapujúce hlavne preto, že mnohé z nich sa opierali o cirkevnú katolícku hierarchiu – Taliansko, Chorvátsko, Slovensko. Silný vplyv katolíckej cirkvi bol samozrejmý aj v Portugalsku a Španielsku a nepopierateľný aj v Argentíne v čase Perónovej vlády.
Horthyho mocnárstvo: Maďarsko bolo parlamentným štátom so silnými autoritatívnymi prvkami a hegemonistickou straníckou štruktúrou, v ktorom boli inštitúcie prevzaté z liberálnej doby riadené nedemokratickým spôsobom. Systém sa vyvinul po porážke Maďarskej republiky rád, ako reakcia na možné rozširovanie boľševických diktatúr. Vládne strany naoko pripustili existenciu opozície, no k formovaniu politiky dochádzalo na straníckych fórach vládnych strán a opozícia ich nemala ako meniť. Horthyho režim sa líšil od režimu nacistického Nemecka či fašistického Talianska tím, že nikdy ani neuvažoval o mobilizácii más k revoluční akcii proti tomu, čo bolo do značné miery postfeudálnym a aristokratickým poriadkom, ktorý sa tradicionalisticky udržiaval a mal silné prvky sentimentality.
Bulharský monarchistický model: Bulharsko bolo po roku 1918 výrazne oslabené a patrilo medzi porazené krajiny. Nespokojnosť sa prejavila v turbulentnom vývoji sprevádzanom neustálymi zmenami vlád. Zlomovým bolo potlačenie komunistického Septembrového povstania v roku 1923 a pokus o inštalovanie republiky v roku 1934. To viedlo k upevneniu moci cára Borisa III. a nastoleniu autoritatívneho monarchistického systému v roku 1935. Neexistovali politické strany a napriek tomu, že sa konali voľby do parlamentu tak mohli kandidovať len jednotlivci. Systém sa postupne vyvinul tak, že účasť opozície v parlamente bola prakticky nemožná. Postupne sa Bulharsko stále viac pripútavalo k nacistickému Nemecku. V rámci vojny však zostalo Bulharsko neutrálne. Neskôr však vyhlásilo vojnu Veľkej Británii a USA. Proti ZSSR však k tomuto aktu nedošlo. Diferencovaná bola aj politika voči Židom. Transportovaní boli tí, ktorí boli na získaných územiach, chránení tí, ktorí mali bulharské občianstvo. Na konci vojny vládli v Bulharsku regenti (Boris III. v roku 1943 zomrel). V lete Bulharsko odstúpilo od zmlúv s Nemeckom a prešlo na stranu spojencov.
Salazarizmus: Ústava z roku 1933 bola oktrojovanou ústavou, diktovanou Salazarom, a položila teoretický základ pre vznik Nového štátu, základy korporativizmu, ktorý reprezentoval záujmy skupín pred jednotlivcami. Salazar sa oprel o armádu a cirkev. Na základe novej ústavy bol prezident republiky volený na sedem rokov a menoval premiéra. Salazar, ako premiér, bol na čele vlády – exekutívy, ale získal aj legislatívnu právomoc, kontroloval miestnu samosprávu, políciu a bol lídrom Národnej únie (Uniao Nacional – UN). Táto politická strana bola jedinou legálnou politickou organizáciou v krajine. Do legislatívneho orgánu, Národného zhromaždenia, mohli byť volení len zástupcovia Národnej únie a predkladané legislatívne návrhy mohli upravovať len záležitosti, ktoré nepredpokladali vládne výdavky.
Frankizmus: Vznikom tzv. druhej republiky (1931–1936) začala etapa parlamentnej demokracie, ktorá mala podporu väčšiny obyvateľov. Ústava druhej republiky dala Španielsku modernú legislatívu, ženám a vojakom prvýkrát v histórii volebné právo, oddelila cirkev od štátu, zakotvila slobodu vyznania a pod. Moderné prvky, vyvierajúce na povrch tradičnej španielskej spoločnosti, narážali na permanentný odpor. V tridsiatych rokoch minulého storočia kulminoval spor o formu španielskeho štátu – republika či monarchia, resp. liberálna parlamentná demokracia či represívna diktatúra. Občianska vojna vyriešila dilemu víťazstvom nacionalistov a v prospech diktatúry. Potlačením modernizačných tendencií druhej republiky došlo k návratu k tradícii v podobe frankizmu (1939–1975)
Antonescov režim: Generála Antonescu sa v krajine správal diktátorsky. Zrušil ústavu a vo veľkom zatýkal prívržencov Veľkej Británie a odňal Židom rumunské občianstvo. Celkovo sa orientoval na Nemecko a jeho politiku, svoju krajinu pripojil k paktu Nemecka, Talianska a Japonska. Tomuto zväzu neprekážalo ani potlačenie povstania, ktoré vypuklo medzi príslušníkmi Železnej gardy v roku 1941. Hneď po vyprovokovaní konfliktu medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom sa do vojny zapojilo aj Rumunsko, ktoré mu tiež vyhlásilo vojnu. Po vstupe vojsk Červenej armády na územie Rumunska v auguste roku 1944 kráľ Michal I. vyhlásil odstúpenie Rumunska z vojnového konfliktu. Rumunský premiér Ion Antonescu bol odvolaný a následne bola vytvorená nová vláda.
Ustašovci: Po okupácii Juhoslávie nacistickým Nemeckom na jar 1941 vyhlásili chorvatski ustašovci Nezávislý štát Chorvátsko, zahrňujúci časť chorvátskych území a celú Bosnu a Hercegovinu. Hlavnou postavou nového štátu bol Ante Pavelić s titulom vodcu. Chorvátsko bolo monarchiou, v čele bol oficiálne Tomislav II., nemal však reálnou moc. Prvé zákony chorvátskeho štátu boli proti Srbom. Na rukávoch museli nosiť nápadné pásky s písmenom P (pravoslávny). Po upevnení moci Ante Paveliča bol rozpútaný proti Srbom teror. Táto genocída si vyžiadala niekoľko stoviek tisíc životov Srbov, Židov a Rómov.
Perónizmus: Vlastnú politickú stranu Perón založil až po vyhraných prezidentských voľbách v roku 1946. Tri mesiace po voľbách rozpustil ostatné strany, aby o niekoľko týždňov založil Partido Unico de la Revolución, v júli 1947 premenovanú na Partido Peronista. Táto strana bola úplne a od začiatku pod jeho kontrolou. Podľa straníckych dokumentov, ak bol člen strany prezidentom, mal byť súčasne predsedom strany s právom meniť rozhodnutia jej členov. On sám tvrdil, že perónizmus nie je politická strana zaoberajúca sa formálnou demokraciou, ale národné hnutie zamerané na skutočnú demokraciu. Nemal záujem o vytvorenie pevne inštitucionalizovanej strany, pretože obdivoval Mussoliniho víziu nestraníckej spoločnosti organizovanej na základe korporativistických metód.
Celá debata | RSS tejto debaty